Milan Hamada (1933)
Literárny kritik, historik a teoretik, editor, určujúca osobnosť slovenského literárnokritického myslenia posledných štyridsiatich rokov.
Po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1952 – 1957) pracoval najskôr ako redaktor vo vydavateľstve, v rokoch 1959 – 1972 pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV. V období normalizácie bol za svoje občianske a politické postoje prepustený zo zamestnania a mal zakázané knižne a časopisecky publikovať. V roku 1990 sa vrátil do Ústavu slovenskej literatúry SAV, kde až do roku 1999 pôsobil ako vedecký pracovník. V súčasnosti je vysokoškolským profesorom na Trnavskej univerzite. Jeho vedecká činnosť je rôznorodá a rozsiahla a ide naprieč jednotlivými periódami literárnej histórie a kultúry (od baroka cez klasicizmus až po avantgardu). Popritom Milan Hamada pôsobil ako integrálny kritik povojnovej slovenskej literatúry s dôrazom na etický rozmer akejkoľvek kritickej reflexie. Vydal knihy V hľadaní významu a tvaru (1966), kde literárnokriticky reflektoval literárne dianie prvej polovice 60. rokov, Od baroka ku klasicizmu (1967) z oblasti výskumu baroka, zbierku kritík Básnická transcendencia (1969) so širšie koncipovanými štúdiami o modernej poézii, Sizyfovský údel (1994), ktorá je súborom štúdií, článkov a esejí, časopisecky a knižne publikovaných v rozpätí 60. až 90. rokov 20. storočia. V roku 1995 vydal kultúrnohistorickú interdisciplinárnu a syntetizujúcu prácu Zrod novodobej slovenskej kultúry (1995) o konštituovaní základov modernej slovenskej kultúry v 17. – 19. storočí.
Ivan Kadlečík (1938)
Prozaik, literárny kritik, esejista, predstaviteľ literárneho disentu počas obdobia normalizácie.
Po absolvovaní Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1956 – 1961) pracoval ako redaktor v Košiciach, podieľal sa na vzniku časopisu Krok, v rokoch 1968 –1970 bol šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie, od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej. Pre politické postoje vyslovované najmä v publicistickej tvorbe ho v roku 1971 prepustili zo zamestnania, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. Roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval ako kníhkupec. V rokoch 1982 – 1990 pôsobil aj ako organista v evanjelickom kostole. V rokoch 1990 – 2003 bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Od začiatku sedemdesiatych rokov publikoval samizdatovo (Reči z nížiny, 1973; Tváre a oslovenia, 1974), jeho prvá kniha kritík zo šesťdesiatych rokov Z rečí v nížinách vyšla z politických dôvodov až v roku 1993. Ťažisko jeho tvorby predstavujú autobiografické žánre, epištolárna literatúra a eseje. Príklon k žánru epištol vyplynul u neho z dlhoročnej korešpondencie s proskribovanými autormi, ako v prípade knihy Poco Rubato, ktorá je zbierkou jeho listov s českým disidentským spisovateľom Ludvíkom Vaculíkom a Otom Filipom. Významné postavenie má v jeho tvorbe motív autentickosti a autobiografickosti, tiež motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode. Význačným je motív hudby. Vo svojich esejach intenzívne rozvíja básnický jazyk a predstavuje sa ako výrazná osobnosť nepodliehajúca mocenským tlakom ani móde.
Pavel Vilikovský (1941)
Prozaik, prekladateľ a publicista, jeden z najvýraznejších súčasných slovenských spisovateľov.
Od roku 1958 študoval filmovú réžiu na FAMU v Prahe, po dvoch rokoch prestúpil na štúdium angličtiny a slovenčiny, ktoré absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v rokoch 1960 – 1965. Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Tatran, v rokoch 1967 – 1995 ako zástupca šéfredaktora v literárnom mesačníku Romboid, potom krátko v slovenskej redakcii Readers´s Digest. V jeho písaní je silne prítomná racionálna skepsa vo vzťahu k literatúre a k jej poznávacím možnostiam. Už od svojich literárnych začiatkov vo svojich textoch ukazoval, že pravda je nejednoznačná a význam je spochybniteľný. Je mu blízka poloha grotesky a absurdného humoru, ironický a sebaironický, jemne parodický pohľad, typickou je tiež hra s literárnymi konvenciami. Zbierka poviedok Krutý strojvodca (1996), za ktorú získal cenu Dominika Tatarku, obsahuje texty rezignujúce na klasickú príbehovosť a spochybňujúce jazyk. Jednotlivé poviedky zbierky vznikali v priebehu troch desaťročí, ale napriek tomu ich charakterizuje tvarová a významová homogénnosť. Je pre ne tiež príznačný žánrový pohyb medzi esejou a poviedkou.
Ivan Štrpka (1944)
Básnik, textár, esejista, prozaik, prekladateľ, člen básnickej skupiny Osamelí bežci.
V rokoch 1963 – 1969 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského španielčinu a slovenčinu. Po kratšom pôsobení v literárnych redakciách (Kultúrny život, Mladá tvorba) a vo vydavateľstvách (Slovenský spisovateľ, Tatran) pracoval ako dramaturg pre deti a mládež v Slovenskej televízii v Bratislave. Pre svoje politické názory a postoje nesmel v sedemdesiatych rokoch publikovať. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa stal najprv šéfredaktorom časopisu Mladé rozlety, potom zástupcom šéfredaktora novovzniknutého Literárneho týždenníka a v rokoch 1990 – 1993 šéfredaktorom Kultúrneho života. Od roku 2000 je šéfredaktorom časopisu Romboid. Do literatúry vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Krátke detstvo kopijníkov. Okrem niekoľkých básnických kníh vydal knihu textov piesní Modrý vrch, ktorá je pozoruhodným dokumentom spolupráce rockového hudobníka a filmára Deža Ursinyho s básnikom Ivanom Štrpkom. Kniha esejí Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje približuje Štrpkovo politické myslenie a jeho skúseností ako šéfredaktora Kultúrneho života. V roku 1997 vydal dve zbierky: Majster Mu a ženské hlasy a Medzihry. Bábky kratšie o hlavu, ktoré reflektujú mravný rozmer aktuálneho ľudského bytia.
Pavel Hrúz (1941)
Prozaik a publicista, výrazný predstaviteľ súčasnej slovenskej prózy.
Po absolvovaní Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (1959 – 1964) pracoval ako inžinier, v rokoch 1968 – 1971 bol redaktorom časopisu Matičné čítanie, odkiaľ ho po okupácii Československa prepustili. Bol vylúčený zo Zväzu spisovateľov a tým aj z oficiálneho kultúrneho života, takmer dvadsať rokov mal zakázané publikovať. V tomto období pracoval ako údržbár tenisových kurtov, skladník a energetik. V súčasnosti pracuje v Slovenskom rozhlase v Banskej Bystrici ako redaktor literárnej redakcie. Hrúzovou literárnou témou sa stal konflikt veľkých a malých dejín, s nechuťou voči moci a odmietaním mýtov, ideológií a falošných ideálov a s úsilím o autenticitu života a písania o živote. Hrdinami jeho próz sú ľudia na okraji spoločnosti, vo svete plnom dezilúzií, pričom dôležitú úlohu zohráva jazyk doby, v podobe až akéhosi pa-jazyka. Hrúzova próza je moderným vyjadrením deideologizovaného sveta a problémov existencie človeka.
Ľubomír Lipták (1930 – 2003)
Významný slovenský historik. Venoval sa moderným dejinám Slovenska, problematike slovenských dejín 20. storočia v širokom kontexte stredoeurópskeho priestoru. Vo svojich vedeckých i historicko-teoretických prácach úspešne prekonával ideologické bariéry marxistického dejepisectva.
Vyštudoval žurnalistiku na Vysokej škole politických a sociálnych vied v Prahe, v rokoch 1952 – 1969 pracoval v Historickom ústave SAV v Bratislave. V roku 1971 ho prepustili zo SAV a takmer dvadsať rokov mal úplný alebo čiastočný zákaz publikačnej činnosti (vtedy publikoval pod pseudonymom Ján Michalec). V rokoch 1971 – 1990 pracoval v Slovenskom národnom múzeu, potom sa vrátil do Historického ústavu SAV. Koncom šesťdesiatych rokov napísal historickú monografiu Slovensko v 20. storočí, ktorá bola originálnym a kritickým pohľadom na najnovšie dejiny Slovenska. Kniha bola na začiatku normalizácie stiahnutá z verejného obehu, až v rokoch 1998 a 2000 vyšla znovu v reedícii v dvoch vydaniach. V roku 1999 vydal Ľubomír Lipták knihu Storočie dlhšie ako sto rokov, obsahujúcu jeho prednášky, štúdie a eseje z rokov 1965 – 1998. Podľa zostavovateľa knihy Ivana Kamenca Liptákove texty zapadajú do kontextu súčasného zápasu o kritickú sebareflexiu národných a štátnych dejín, sú apelom voči ich opätovnej ideologickej deformácii, voči ich romantizujúcemu, pseudovlasteneckému výkladu.
Dušan Dušek (1946)
Prozaik, básnik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier.
Absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (1964 – 1970). Pracoval ako redaktor v novinách Smena a v časopisoch Tip a Kamarát, od roku 1979 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, v rokoch 1988 – 1992 redaktorom časopisu Slovenské pohľady. Od roku 1994 vyučuje scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Dušan Dušek vo svojej tvorbe vedome rezigoval na veľké spoločenské témy a jeho prvoradý záujem vždy vzbudzoval individuálny ľudský osud. Jeho najvlastnejším literárnym priestorom sa stala poviedka, pričom aj v jej rámci sa pohybuje medzi textami – prozaickými miniatúrami a širšie komponovanými epickými príbehmi. Je autorom s nadaním pre presné pozorovanie detailu, s citlivosťou voči vonkajšiemu svetu, dôraz kladie na moment bezprostrednosti, spontaneity, prirodzenosti, ľudskej individuality a jedinečnosti. Kniha Pešo do neba (2000) je autobiografická spomienková próza na pomedzí poviedky a románu, ktorá spája do jedného veľkého celku krátke prózy rodinnej histórie. Je výrazom pokory pri prijímaní životnej múdrosti a hĺbky prostých vecí.
František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík
Editori knihy Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, ktorá bola dôležitým príspevkom k procesu vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou. Kniha v dvoch zväzkoch priblížila dovtedy obchádzanú tému moderných slovenských dejín.
V prvom zväzku dielo prináša odborné špecializované príspevky domácich i zahraničných autorov, ťažisko druhého zväzku tvoria príspevky spomienkového charakteru, ktoré zozbieral a spracoval ako dokumenty tzv. oral history Ladislav Takáč. Najpôsobivejšou časťou publikácie sú súpisy obetí komunistického režimu, ktoré zostavil Ján Lazar. Pätnásť zoznamov, kvôli rozsahu umiestnených na CD-nosiči, ktorý je súčasťou knihy, obsahuje menný „register občanov, ktorí boli komunistickým režimom obmedzení vo svojich základných ľudských právach, ako sú právo na život, právo na vlastný domov, slobodu pohybu a pod.“ Kniha je významným dielom, prezentujúcim výsledky dlhoročnej práce. V slovenskej historiografii nemá obdobu.
Katalin Vadkerty (1928)
Historička.
Do odchodu na dôchodok v roku 1987 pracovala v Historickom ústave SAV v Bratislave, od roku 1989 sa špecializovala na povojnové dejiny maďarskej menšiny. Kniha Maďarská otázka v Česko-Slovensku 1945 – 1948 je slovenským prekladom pôvodného maďarského vydania rovnomennej knihy. Ide o fundovanú historickú prácu mapujúcu jeden z neuralgických bodov česko-slovenských novodobých dejín – dekréty prezidenta Beneša a ich dôsledky: deportácie, reslovakizáciu, výmeny obyvateľstva.
Ján Johanides (1934)
Prozaik a esejista.
Študoval dejiny výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale v treťom ročníku zo štúdií odišiel bez ich ukončenia a prešiel rôznymi zamestnaniami. Najprv bol podnikovým psychológom v závode na výrobu televízorov na Orave, potom referentom vo Zväze slovenských spisovateľov v Bratislave, pracovníkom Mestského domu kultúry a osvety v Bratislave, odborným pracovníkom v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Prevažne sa však venoval literárnej tvorbe, od roku 1965 v slobodnom povolaní. Od roku 1972 žije v Šali. Patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasnej slovenskej literatúry. V šesťdesiatych rokoch svojou tvorbou reagoval na podnety literárneho existencializmu a antirománu. Sústredil sa na problémy ľudskej osamelosti, úzkosti, strachu a viny, na človeka v hraničných existenciálnych a citových situáciách. Neskoršími knihami reagoval na spoločensky závažných témy a problémy súčasného sveta a človeka, pričom cez psychologické pozadie postáv identifikoval ich aktuálne správanie a konanie. Stálou súčasťou jeho písania je záujem o výtvarné umenie.
Rudolf Fila (1932)
Výtvarník a pedagóg a esejista.
Absolvoval Školu umeleckého priemyslu v Brne (1950-1952) a Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1952 – 1958). V roku 1959 bol zamestnaný v Ústredí umeleckých remesiel v Bratislave, v rokoch 1960 – 1990 učil na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, v rokoch 1990 – 1992 viedol ateliér voľnej maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Žije v Bratislave. Samostatne vystavuje od roku 1962. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Národnej galérie v Prahe, Moravskej galérie v Brne, v Múzeu 20. storočia vo Viedni, v múzeu v Ulme, v stálej expozícii Credit Suisse Art Collection v Londýne a v ďalších mestách Európy, Severnej a Južnej Ameriky. Rudolf Fila vydal knižné publikácie Analýza výstavby výtvarného diela (1979), Výtvarná príprava pre 1. a 2. ročník umeleckopriemyselnej školy (spoluautori O. Bartko a Z. Reištetterová), Načo nám je umenie (1991) a knihu esejí, prednášok, článkov, recenzií, prejavov na vernisážach a rozhovorov z rokov 1965 – 2002 Cestou (2003).
Stanislav Rakús (1940)
Prozaik, literárny vedec, autor literatúry pre deti a mládež, esejista.
Vyštudoval Vysokú školu pedagogickú v Prešove (1961), potom pracoval ako pedagóg na viacerých stredných školách, od roku 1969 pôsobí na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Ako jeden z mála literárnych tvorcov sa sústavne venuje umeleckej tvorbe aj literárnej vede. Vydal knihy poviedok a noviel Žobráci (1976) a Pieseň o studničnej vode (1979), román Temporálne poznámky (1993), knihy pre deti Mačacia krajina (1986), literárnoteoretické práce Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995) a knihy úvah a rozhovorov Z rozprávaní, úvah a rozhovorov (2003). Jeho Nenapísaný román (2004) je románom jemného ironického pohľadu na intelektuálne prostredie obdobia pred novembrom 1989. Celistvý príbeh je v ňom nahradený radom samostatných, rôznorodých a vzájomne nesúvisiacich epizód, ktoré len zľahka – v rámci kompozičného oblúka – spája pozícia hlavnej postavy, jej životná situácia. Cez množstvo jednotlivostí sa však Rakús prednostne vzťahuje k trom základným témam: obdobie normalizácie, literatúra a literárna teória.
Tomáš Janovic (1937)
Aforista a epigramatik, básnik, textár, autor literatúry pre deti, autor rozhlasových, televíznych a divadelných hier, prekladateľ.
V rokoch 1954 – 1960 vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, potom pôsobil ako redaktor humoristického časopisu Roháč. Tomáš Janovic je všímavým pozorovateľom ľudských slabostí a neduhov, spoločenských omylov a prešľapov, politických nekorektností a zlyhaní. Na malej ploche svojich textov ich pranieruje, vysmieva a ironizuje, pričom vie byť láskavý a clivý, no zároveň aj drsný a nekompromisný. Jeho presné a výstižné postrehy vychádzajú z dlhodobého pozorovania paradoxov našej modernej mentality a sú jej kritickým zrkadlom. Debutoval síce zbierkou lyrických básní Život je biely holub (1959), v ktorej zobrazil svoje vojnové detstvo, ďalej sa však vyprofiloval ako autor aforizmov a epigramov. Potvrdzuje to dlhý rad jeho kníh – zbierok epigramov, aforizmov, anekdot, bájok a dialógov. Spolu s Pavlom Vilikovským vydal knihu Okrídlená klietka (1998) a s Milanom Lasicom knihu Zoči-voči (1999). Zbierka aforizmov Maj ma rád prehlbuje jeho kritický pohľad na slovenskú súčasnosť i na človeka vo všeobecnosti.
Pôvodne publikované v Proglas 3-4/2006 – Literární a kulturní příloha Revue Politika, Centrum pro studium demokrace a kultury, Brno.
