Laudácio Štefana Hríba

Vážení laureáti, vážená porota, milí hostia.

Udeľovanie Ceny Dominika Tatarku za rok 2023 sa deje v historicky prelomovom čase. Dovoľte mi preto trochu iné laudácio, než býva na tejto slávnosti zvykom.

V tejto chvíli sa nanovo rozhoduje o tom, v akom svete budeme žiť. Ruský revizionistický režim sa rozhodol, že aj za cenu státisícov obetí obnoví zloslávu svojho rozťahovačného impéria. A slobodný svet sa ešte celkom nerozhodol, či mu v tom naozaj zabráni.

Historická skúsenosť s ustúpením Hitlerovi – cestou odovzdania časti Československa nacistickému Nemecku – je pritom jasná. Neviedlo to k mieru ani k zastaveniu rozťahovačnej ríše, ale k najväčšej vojne v histórii ľudstva. Fakt, že k druhej svetovej vojne významne prispeli práve tí, ktorí najviac hovorili o mieri, by teda mohol byť poučením. A čiastočne aj je – len v našom blízkom okolí to chápu Poľsko, Česko, tri pobaltské štáty a Rumunsko. To nie je málo.

Ale Slovensko je v protismere. Zrádzame a vyzrádzame spojencov, slobodný svet obviňujeme z genocídy Slovanov, a Ukrajincov, ktorí krvácajú aj za našu slobodu, označujeme za korupčný národ, ktorý aj tak všetko začal fašizmom na Donbase.

Práve my dnes najviac hovoríme o mieri, a práve my tým najviac privolávame vojnu. Najviac hovoríme o suverenite, a najviac tým ohrozujeme vlastnú slobodnú existenciu.

Schválne hovorím my. Lebo dnešná moc a jej činy nie sú iba výsledkom prchavého volebného víťazstva jednej aktuálnej väčšiny. Sú aj výsledkom predvolebného vládnutia aktuálnej menšiny. Za dnešné konanie vlády, ktorá nás unáša zo slobodného sveta, sme zodpovední spoločne.

To, čo sa dnes deje na Slovensku, nie je náhoda. Všetka tá prízemnosť, hrubosť a neúcta k pravde, ktorá sa dnes víťazne prechádza touto krajinou, má svoje rozpoznateľné príčiny. Sú za nimi naše malé sebectvá a veľké amatérstva. A je za nimi naša spoločná nepripravenosť spravovať vlastný štát. 

Dospeli sme až sem – dnes už nebojujeme o lepšie školstvo, kultúru či zdravotníctvo. Dnes sa už začal zápas o to, aby sme vôbec ostali súčasťou slobodného sveta. A prvýkrát za posledné desaťročia sa zdá, že sa to nemusí podariť. Lebo to, ako hovorí o slobodnom svete aktuálna väčšina a ako je ňou verejnosť štvaná proti EÚ a NATO, nie je len návratom ku komunistickému slovníku, ale aj priznaním skutočnej civilizačnej prináležitosti. 

Vyzerá to s nami beznádejne. Ale nie je.

Fedora Gála poznám od roku 1991. Dal mi vtedy rozhovor, v ktorom povedal, že ak má VPN udržať hodnoty Novembra, musí sa zbaviť Mečiara. Bolo to také silné vyjadrenie, že som zaň získal v Lidových novinách trvalé miesto. Mimochodom, do pozornosti istého súdu dávam, že VPN to rozhodnutie urobilo, Milan Kňažko nie.

Mira Tótha a skupinu Drť ani Mariána Andričíka vlastne nepoznám. Tí prví chodia s Fedorom po českých a slovenských mestách a mestečkách, ten druhý píše, učí literatúru a prekladá svetovú poéziu. Dnes im bola udelená Cena Dominika Tatarku za štúdiový album Kruh alebo špirála a za preklad poézie Garyho Snydera Stretnutie s horami. Právom. Ale ocenené bolo aj čosi iné.

Žijeme v dobe, ktorá akoby rezignovala na vkus, načúvanie, spoločenstvo, tatarkovskú Obec božiu. Všade a všetko je tu len korisť – myslím si, že aj preto sa Slovensko chápavo obracia k Rusku. Dnes ocenení laureáti robia presný opak. Žijú a tvoria, aby v tomto zanedbanom priestore uchovávali citlivosť a pamäť  zoči-voči rusko-iránskym šahídom, dopadajúcim na Odesu. Aj zoči-voči nášmu domácemu búraniu právneho štátu a kultúry sa môže zdať konanie Mariána, Fedora, Mira a Drte málo účinné. Je to ale presne naopak, a Cena Dominika Tatarku je preto v dobrých rukách. Lebo len obnovením citlivosti a pamäti môže Slovensko obhájiť svoje miesto v slobodnom svete – a uniknúť tak faktickému zániku.

Marián Andričík a Miroslav Tóth s Fedorom Gálom a skupinou Drť nositeľmi Ceny Dominika Tatarku za rok 2023
Navigácia