Dominika Tatarku som osobne nikdy nestretol, hoci nechýbalo veľa. V osemdesiatych rokoch minulého storočia som študoval v Bratislave na Lekárskej fakulte a s niektorými medikmi sme udržiavali nepravidelný, zato dychtivý debatný krúžok o knihách, filmoch, jazze a spolužiačkach.
Vtedy jeden z nás, neviem už či na Kramároch, či vo fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej počas praxe videl na oddelení ležať pacienta Tatarku. Dychtivo sme sa kolegu pýtali – čo čítal, povedz?! Kolega sa zatváril zarazene a odpovedal – no… detektívku.
Nechápali sme, že veľký spisovateľ nemá na otlčenom nemocničnom stolíku vo farbe slonovej kosti filozofické spisy a nerelaxuje pri Joyceovom Odysseovi, či aspoň pri Kafkovi. Boli sme tak trochu snobi. Nechápali sme, že chorý muž v chorej dobe normalizačných osemdesiatok sa potrebuje aspoň na chvíľu vzdialiť z inferna socialistickej nemocnice a resetovať si hlavu s Phill Marloweom.
Možno sme čakali, že spisovateľ bude tak trochu čítať náročnú literatúru aj za nás, ktorí sme mali svoje mozgové kapacity preplnené patologickou fyziológiou a Krebsovým cyklom, možno sme čakali, že sa bude za nás v intelektuálnom strehu biť s dobou na kordy, aby sme mohli pokojne študovať, možno sme čakali, že sa ako ten spisovateľ v Havlovej hre Largo desolato bude búriť za celú spoločnosť, ktorá si v drvivej väčšine zvolila pohodlnú emigráciu na chatky a záhradky a ktorej najväčším protestom bolo lakovanie samorastov.
V krajine záhradkárov a chalupárov, v Československu anno domini 1984 bol Dominik Tatarka nepochopiteľnou výnimkou, ktorá mi dochádzala len postupne. Tatarku spisovateľa som stretol už na gymnáziu, čítajúc Démona súhlasu. Tatarku občana som stretol na vysokej škole, keď sme sa s priateľmi rozprávali o auguste 1968, spomínajúc jeho jasný nesúhlas s okupáciou. V auguste 68 som mal desať rokov, ale ak na ulici, na ktorej ste sa učili bicyklovať, vidíte ruské tanky, nezabudnete to do konca života. A niektorí boli za svoju pamäť až do konca života umlčaní. A potom, keď už som si myslel, že žiadneho iného Tatarku sa mi nestretnem, prišiel Tatarka – karpatský pastier.
On, sčítaný a scestovaný človek, nedobrovoľne zatvorený v Bratislave, sa s chuťou štylizoval do postavy pastiera, ktorého silné spomienky na detstvo sú zachytené v NAVRÁVAČKÁCH, ktoré navravel na magnetofónové kazety pri rozhovoroch s Evou Štolbovou a ktoré som prvýkrát čítal v skrátenej podobe tak, ako vyšli vo vydavateľstve Index v Kolíne nad Rýnom.
Isto, stále budeme čítať Prútené kreslá, Pannu zázračnicu či Sám proti noci, no už nikdy neminieme Navrávačky ako zdanlivo okrajový text, tušiac, že patrí k autorovým vrcholným dielam. Napriek neučesanosti, napriek chrlenému, spontánnemu slovosledu, aký sa dokáže tisnúť len na jazyk, pretože perom by bol skultivovaný, učesaný a možno mŕtvy, Tatarka povedal čosi univerzálne, čo všetci v sebe skrývame a čo v sebe nosili aj naši predkovia.
Povedal to ľahučko, spakruky, mimochodom, spakjazyk.
Šťastný autor, ktorého bozká nezamýšľaná ľahkosť, ktorá v nás drieme od začiatku našich literárnych snažení, len sme možno nemali dosť šťastia či odvahy hovoriť ňou, čomu napomôže pocit, že už nemáme čo stratiť, pocit, ktorý v posledných rokoch života poznal Dominik Tatarka ako málokto iný. Sledovaný eštebákmi, opustený zbabelými, ktorí prechádzajú na druhú stranu chodníka, aby ho nemuseli pozdraviť a predsa nie celkom sám, patriaci k malej spoločnosti doma či v Prahe, kam sa v ostatných rokoch života dostával čoraz ťažšie.
Nezamýšľaná ľahkosť v Tatarkových Navrávačkách je v čomsi podobná osudu nemeckého básnika Hansa Christiana Morgensterna. Zo svojej tvorby si najviac vážil meditatívne básne, pripomínajúce mantry, ovplyvnené antropozofiou. Morgenstern ich považoval za ťažisko svojej tvorby. A okrem nich len tak ľahučko, spakruky, mimochodom, spakjazyk písal svoje marginálie, hravé verše rozšantenej nemčiny, kde maličká lasička na kraji lesíčka sedí len a len kvôli rýmu.
Tajničku poznáte. Mantry ostali zabudnuté a Morgensterna prežili hravé básne, ktoré tešia a budú tešiť nové generácie čitateľov. V Tatarkových Navrávačkách cítite rozdiel medzi rečou hovorenou a písanou, medzi jazykom živým a literárne vozvýšeným, medzi vášňou a rozumom, cítite rozdiely v rytme, vôni a chuti jazyka slobodného umelca a jazyka znormalizovaného, hovoreného v krajine, ktorú miluje, cítite tam milostný dopis vrchom a ľuďom, ktorý mu nikto nevydá, snáď len obetaví priatelia v strojom písaných samizdatoch či ďalší komplikovane v zahraničí.
Toto oslobodenie v neslobode preletí Navrávačkami ako blesk a urobí z nich výnimočný text. Ani autor asi neplánoval, že navravených kníh pripraví viac a preto je až na dreň osobný, intímny, dychvyrážajúci, pretože tuší, že takáto kniha sa píše v živote len jedna.
Aj keď vlastne napísaná nikdy nebola, pretože ju stvoril hlas. Kníh spätne prepísaných z nahrávok je dejinách literatúry viac, spomeniem aspoň tú od syna rusínskej matky Andyho Warhola s názvom A: román, ktorú mesiace prepisovali dve študentky z nahrávok spontánnych telefonátov a rečí vo warholovskej Factory v New Yorku. Aj keď mám Andyho rád, Tatarka je väčší pôžitok.
Ale vráťme sa na Slovensko. Je koniec osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, Eva Štolbová má kazetový magnetofón a rozpráva sa Tatarkom otvorene, ako sa rozprávajú iba ľudia, ktorí sa majú radi. Ktovie, či tušili, že časom bude z navrávania kniha? Literárni historici to isto vedia a ja som po tom nepátral, ale myslím, že aspoň na začiatku šlo len zachytiť autorove spomienky a jeho hlas, ako unikátny dokument jednej doby, ktorá trestala slobodných izoláciou a potom sa malo ukázať, čo s tým. A ono sa ukázalo. Izolovaný autor na sklonku normalizácie prekonal izolovanosť.
Keď myslím na nás, jeho dnešných čitateľov, napadá mi, že súčasného autora ohrozuje iný druh izolovanosti. Dnes, kedy sa dajú tisíc stranové súbory odoslať na stovky mailových adries jedným kliknutím myši, už nie je znakom autorovej smrti nepublikovanosť.
Dnešný autor zomiera na presýtenosť, na možnosť komentovať všetko všetkými, na zaplavenie priestoru informáciami, ktorý tie kúsky zlata, ktoré sa tam môžu objaviť, zanesú pieskom a hlušinou.
Frázy, taľafatky, spam a šum.
Preto podávam túto hlasovú správu o hlase jedného človeka, hlase, ktorý sa stal písmom. Hlas spisovateľa v Navrávačkách sa stal nástrojom rovnocenným peru, nástrojom schopným pomenovať najvnútornejšie pohyby v človeku, tie, ako sa hovorí – poryvy duše.
Tatarkovi prajem to, čo sa praje v krajine, ktorá mu bola celý život po Slovensku najbližšou, v Čechách – aby bol VÍCE ČTEN a MÍŇ CTĚN, aby bol viac bleskom ako obeliskom a aby ho dnešní mladí ľudia spoznali možno najprv po hlase neodolateľného karpatského pastiera, ktorého ostatné knihy začnú čítať vzápätí. Prajem Tatarkovi, aby ho čitateľovo ucho priviedlo k ich oku.
Na záver dovoľte moju báseň rentgen.
rentgen
michelangello
obchádza blok mramoru
vidí doňho ako rentgen
vie že vnútri sa skrýva
dávid
ibsen pozve na obed
mladú ženu
vidí do nej ako rentgen
a ona mu vyrozpráva
ako chce odísť od muža
a ibsen podľa nej napíše
noru
hašek v krčme zakladá
stranu mírného pokroku
v mezích zákona okolo
štamgasti krčmár invalidi
fízli harmonikár
hašek pije pivo
vidí do nich ako rentgen
a v hlave už píše
švejka
tatarkovi zakážu písať
preto hovorí
vidí do nás ako rentgen
navráva to na kazety
lebo jazyk je rýchlejší
než ruka
toľko nesmrteľných ľudí
ktorí do ničoty videli
ako rentgen
milujem malé zápisníčky
viazané v plátne či v koži
vchádzam do obrovského
papiernictva
ktoré je papiernictvom
všetkých budúcich básní
sveta
cítim dym vidím
hemingwaya
a jeho moleskin
kam si čarbe poznámky
k reportáži
zatiaľ čo mu nad hlavou hviždia
republikánske aj frankistické guľky
no on vidí cez požiar doby
ako rentgen
pohládzam čisté zápisníčky
voňajú ako novorodenec
beriem moleskin do ruky
a zase ho vrátim
odchádzam spokojný
sú tam
bojiská pre iných
pre novú krv
