Ešte nedávno som si myslel, že viera dáva nádej, dnes to vidím naopak – potreba nádeje stvorila viery. Mnohé viery.
Náboženské i politické. A veriacich, samozrejme. Tí si idú často po krku. Obrazne aj naozaj, z fanatizmu, pre moc a peniaze, alebo z hlupáctva. Povedal som často, čo znamená, že nie vždy a nie všetkým. Dodávam, že ich je síce veľa, ale nie dosť na to, aby dielo dokonali.
Vo svete mnohých vier je užitočný pohľad z vtáčej perspektívy. Vo vzájomnej previazanosti a odkázanosti spočíva nádej – v schopnosti rozprávať sa a spolupracovať. Hlásatelia nacionálneho izolacionizmu sú potkaniari, za ktorými kráčajú davy do priepasti. Heslo dňa by malo znieť: Sme proti! Jeho skandovanie je však nanič.
A nanič je aj bezbrehé mudrovanie o svetle na konci tunela. Neexistuje. Existujú iba záblesky na ceste konfrontácie s výzvami doby. Je ich veľa, sú známe (klíma, bieda, vojny…) a riešenia sprevádzajú utrpenie a obete. Rozdávať si to s výzvami im dáva zmysel. Fňukanie demobilizuje, vzýva beznádej a zbabelosť.
Ako v tejto situácii konať? Pre ľudí ako ja, pripraviť sa na obranu liberálnej demokracie a civilizačnej príslušnosti. Ich nepriatelia musia „od válu“. Nástroje k dispozícii sú voľby, námestia a štrajky. Každý z nich je legitímny. Predpokladá však výtlak a lídrov. Jedno aj druhé je úzky profil. V kritickom ohrození sa skoro vždy našlo jedno i druhé.
Ešte nedávno som si myslel, že legendy, mýty, symboly a rituály sú stopy dejín v individuálnej a kolektívnej pamäti, dnes to vidím tak, že ľudská mýtofilnosť a mýtotvornosť slúži predovšetkým potrebám aktuálnej moci zneužívať dejiny. Heslá o pôde a krvi, Bohu a národe sa stávajú zbraňami hromadného ničenia. Na otázku, či je vývoj kruh alebo špirála, odpovedám: aj, aj, plus ani jedno z toho. To podstatné ostáva tajomstvom.
Nepatrí nikomu. Malé deti ho poznajú a niektorí starci a stareny. Dávame im mená ako láska a kreativita, ale mená sú nanič, keď sa míňajú so životom. Stará Oline z Fosseho Melanchólie II. kráča k svojmu bielemu domčeku s červenými dverami. Strašne ju bolia nohy a potrebuje na záchod. Nevládze. Ešte kúsok, kúsoček, domov, tam si odpočinie.
Cestou jej hlavou prebleskujú tváre, spomienky, udalosti – bliky. A asociácie, ktoré ich dávajú dokopy, do vzťahov, celku, mozaiky, príbehu. Tiež naň myslím. Najprv za ostnatými drôtmi nacistického geta, potom komunistickými, a napokon za plotmi medzi nami a v nás. Svetlo a tma. Až do poslednej chvíle.
Do chvíle, keď sa ozve žbluňk a hladina sa ukľudní (parafrázujem Ivana Kadlečíka). JA splynie s TY a MY. Tak čo teda? Kruh alebo špirála? Nádej? Útecha? Hľadaj ich, kde chceš, ako môžeš a vieš, len pri tom neubližuj iným – sme JEDNO, včera, dnes aj zajtra. A keď ublížiš, príjmi svoj podiel viny a nezabudni povedať prepáč. Najlepšie živému. Kým je čas.
post scriptum
Ešte nedávno som si myslel, že dialóg je v pestrej a rozdelenej spoločnosti cesta k hľadaniu kolektívneho konsenzu o riešeniach vecných problémov. Dnes mám pochybnosti. V polarizovanej spoločnosti sa priestor tolerantnej nezhody dramaticky zužuje.
poznámka
Text vznikal na mojom žižkovskom balkóne počas prípravy na udeľovanie Ceny Dominika Tatarku dňa 18. 3. 2024.
