Je zarážajúce, že hoci nič nenasvedčovalo tomu, že by ministerstvo hospodárstva malo byť riadiacim orgánom a pripravovať operačný program na roky 2007 – 2013, i tak tento rezort vopred obstaral služby externých expertov v tejto oblasti.
![Čisté ruky ministerstva hospodárstva?](https://konzervativizmus.sk/wp-content/uploads/2006/06/mhsr-200x254.jpg)
Je zarážajúce, že hoci nič nenasvedčovalo tomu, že by ministerstvo hospodárstva malo byť riadiacim orgánom a pripravovať operačný program na roky 2007 – 2013, i tak tento rezort vopred obstaral služby externých expertov v tejto oblasti.
Existuje viacero dobrých dôvodov, prečo je potrebné predať štátne pôdy a pôdy nezistených vlastníkov. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, je prirodzené a dobre identifikované.
Pravicu a ľavicu štandardne odlišuje i pohľad na úlohu vlády a štátu v ekonomike a spoločnosti. Na míňaní miliárd z eurofondov, typicky ľavicovej agende, sa však zhodujú oba tábory. Prečo?
Politici sľubujú pred voľbami nižšie dane a sociálne odvody, aj keď sú aj takí „spravodliví“, čo dokonca uvažujú o vyšších.
Socialismus je proti svobodě. Je vůči svobodě nepřátelský a s ní neslučitelný. To je v mých očích největším odsouzením socialismu.
Vlády sa síce snažia vytvárať podmienky pre tlmenie rizík vzniku korupcie, lenže pre ich odmietavý postoj k zužovaniu úloh vlády sú nútené pristupovať k síce preventívnym a možno občas účinným, ale veľmi ťažkopádnym opatreniam.
Americký prezident Ronald Reagan kedysi zhrnul obvyklý prístup vlád k hospodárstvu do troch viet: „Ak sa to pohne, zdaň to. Ak sa to stále hýbe, reguluj to. Ak sa to prestane hýbať, dotuj to.“
Tému iránskeho nukleárneho programu nemožno zmietnuť zo stola.
Ruka v ruke so znižovaním daní a odvodov by sa mali znižovať i vládne výdavky.
Iránsky nukleárny program budí obavy. Ani presvedčení vyznavači diplomatických riešení síce nepopierajú, že Irán klame, keď hovorí iba o mierovom využití atómovej energie, ale nechcú sa vzdať myšlienky na možné úspešné vyjednávanie.
Zsolt Simon nastupoval do funkcie ministra pôdohospodárstva s ambíciou očistiť rezort od netransparentných praktík desaťročnej vlády, v ktorej sa pri moci striedali Peter Baco a Pavol Koncoš.
Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho.
Po dvoch rokoch vnímajú mnohí naše členstvo v Európskej únii ako takú samozrejmosť, že sa takmer nik nehrnie do bilancovania.
Únava z nekonečného omieľania krízy verejného školstva a vzdelávania má za následok presvedčenie, že školstvu môžu pomôcť už len radikálne, revolučné zmeny.
Osud, ktorý mala Lisabonská agenda Európskej únie v prvých šiestich rokoch svojho života, je smutný a všetko nasvedčuje tomu, že takým aj zostane.