Desať rokov Ceny Dominika Tatarku je dostatočne dlhý čas ohliadnuť sa a položiť si otázku, do akej miery splnila svoj pôvodný zámer.
Keď sem s Martinom Bútorom a Martinom M. Šimečkom uvažovali koncom roka 1994 o založení Ceny Dominika Tatarku, viedol nás k tomu zrejmý dôvod.
Na Slovensku v tom čase existovala dobová inflácia rozličných vyznamenaní, cien a pôct. Vychádzali sme z toho, že proti nim treba postaviť cenu, ktorú by zaštíťovali striktné podmienky: jednoznačná úroveň textu a občiansky postoj autora.
Dominik Tatarka bol pre nás stelesnením osudu umelca, ktorý napĺňal obe kritériá a zaručoval jasnú orientáciu pri výbere nositeľa ceny.
Životné peripetie Dominika Tatarku sprostredkujú okrem toho skúsenosť, že chyby a omyly nemusia byť definitívnou stigmou ľudského života, ak človeka vedie celoživotná túžba po slobode.
Keď sme s Martinom M. Šimečkom formulovali 1. marca 1995 návrh na založenie Ceny Dominika Tatarku, mali sme vtedy na mysli autorov, ktorí “prispeli najvynikajúcejším spôsobom k rozvoju myšlienky ľudských a občiaskych slobôd, slobody slova a slobody tvorby”. Mali sme vtedy dve diela, “jedno z oblasti pôvodnej literárnej tvorby, druhé z oblasti kultúrnospoločenskej tvorby”. V štatúte sa potom dve oblasti zlúčili do jednej ceny.
Do roka 1999 bola sponzorom Ceny Dominika Tatarku firma Coopex a Igor Rintel, ktorý stál pri jej zrode. Od roka 2000 prevzal sponzorovanie ceny Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Śtefánika.
Štatút Ceny Dominika Tatarku sa fakticky za desať rokov nemenil. Porotu tvorí osem členov, z ktorých je sedem stálych a jedným je jednorázovo posledný nositež ceny. Nezmenil sa dvojkolový spôsob výberu a zhodné ostalo jadro poroty, ktorú v súčasnosti tvoria Dana Kršáková, Daniel Fischer, Vladimír Petrík, Martin Porubjak, Martin M. Šimečka, Ján Králik ako zástupca Konzervatívneho inštitútu, Peter Zajac a posledný nositeľ ceny.
Rovnaký ostal aj spôsob odovzdávania ceny, spojený s laudatiom predchádzajúceho nositeža ceny nastávajúcemu a v prednesení eseje nositeža ceny na tému, spojenú s posolstvom Dominika Tatarku. Prestíž ceny tvoria však vždy jej nositelia. Desať rokov Ceny Dominika Tatarku je spojených s menami Milana Hamadu a jeho knihy Sizyfovský údel, Ivana Kadlečíka a hLAVOLAMOV, Pavla Vilikovského a Krutého strojvodcu, Ivana Štrpku a Bábok kratších o hlavu, Pavla Hrúza a jeho knihy Hore pupkom, pupkom sveta, Ľubomíra Liptáka a Storočia dlhšieho ako sto rokov, Dušana Dušeka a knihy Pešo do neba, Gabriely Smolíkovej, Petra Smolíka, Františka Mikloška a Zločinov komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, Jána Johanidesa a Nepriestrelnej ženy, Katalin Vadkerty a jej Maďarskej otázky v Československu 1945 – 1948 a Rudolfa Filu a jeho knihy cestou.
Tento reťazec dopĺňajú výtvarníci, ktorí za desať rokov venovali svoje obrazy jednotlivým nositeľom Ceny Dominika Tatarku: Daniel Fischer, Milan Bočkay, Dezider Tóth, Otis Laubert, Igor Minárik, Klára Bočkayová, Ľubomír Longauer, Milan Paštéka a Rudolf Sikora. Práve v jubilejný desiaty rok k nim pribudol hudobný skladateľ Ilja Zeljenka. Desať rokov je dosť času na to, aby si každý z nás mohol odpovedať na otázku, či Cena Dominika Tatarku plní svoje poslanie.
Autor je predseda Poroty Ceny Dominika Tatarku a prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.
