Storočie likvidácie
Milan Hamada (1994)
Možno práve v týchto chvíľach neďaleko od nás, na dohodenie kameňom, protestujú ľudia a občania mladej Slovenskej republiky proti moci násilia, lži a nenávisti, ktorá sa zmocňuje sotva narodeného štátu. Všetky hodnoty novembra 1989 sa spochybňujú a stíhajú cynickým výsmechom. Prečo sa tak rýchlo stratila túžba človeka, národa a ľudského spoločenstva po živote a pravde, po živote vo vzájomnom porozumení: A mali sme vôbec takúto túžbu? Neboli to iba ľahkomyseľne vyslovené heslá poletujúce nad exaltovaným davom? Boli i neboli. Ak sa človek vysloví, že chce žiť životom v pravde a v láske, mali by sme mu veriť. Ak sa po čase ten istý človek prejaví ako stúpenec lži a neznášanlivosti, mali by sme sa znepokojiť a pýtať sa, čo sa to deje? Kedy tento človek vyslovil to, čomu hovoríme hlboké presvedčenie? Vari len nie v obidvoch prípadoch? A čo ak áno? Veď vieme, že človek je ambivalentná bytosť rovnako nadaná náchylnosťou k dobru i k zlu. A tí, ktorým zverujeme do rúk právo rozhodovať o veciach verejných, sú takí istí.
V novembrových dňoch sme zavrhli tie formy usporiadania ľudskej spoločnosti, ktoré sa zakladajú na zlých náchylnostiach človeka a plodia zlo, ako sme to zakúsili niektorí v obidvoch totalitných systémoch tohto storočia – vo fašistickom a v komunistickom systéme. A prihlásili sme sa k demokracii, ktorú však, ako vidno, mnohí z nás pochopili iba ako nástroj na reštauráciu hlboko zakorenených uvedených systémov v podobe akéhosi variantu národného socializmu.
Vojnová a povojnová minulosť niekoľkých desaťročí, viac ako polstoročia, nás ťaží ako balvan. Tak dlho sme nedúfali v návrat demokracie, že ju šmahom ruky odvrhujeme, len čo sa vrátila. A hoci demokraciu treba oživiť a reformovať, je to napriek všetkému jediná politická forma, ktorá stojí za to, aby sme ju bránili a aby sme ju zachránili. Najmä obnovením jej základných cností: skromnosti, poctivosti a osobnej zodpovednosti. Život nášho národa v demokraticky usporiadanej spoločnosti trval veľmi krátko na to, aby sme si vypestovali v našom povedomí demokratické kultúrne tradície. Pripomeňme si, koľkí naši veľkí spisovatelia tohto storočia nielenže pochybovali o hodnotách demokracie, ale ju aj priamo odmietli a prihlásili sa vedome raz k fašistickej ideológii národného socializmu, alebo k rovnako obludnej ideológii komunistického socializmu. Chaotická situácia v dnešnej slovenskej kultúrnej obci vydáva svedectvo o tom, že demokratické tradície v našom kultúrnom povedomí sú veľmi slabé a krehké. Práve preto ich treba zo všetkých síl utvárať. Máme sa o čo opierať, máme na čo nadväzovať. Náš národ si najmä v spolupráci s českým národom vytváral a pestoval demokratické cnosti. Jedným zo stavebných kameňov tejto demokratickej kultúrnej tradície našej národnej kultúry je aj život a dielo Dominika Tatarku. Tento muž stelesňuje básnickú silu a mravnú veľkosť slovenského ducha. Na ňom možno a treba zakladať občiansku i národnú slobodu člena slovenského národného spoločenstva.
V týchto mesiacoch, týždňoch a dňoch sa na Slovensku odohráva zápas o charakter slovenského národa a Slovenskej republiky. Každý človek, celý národ a príslušníci ostatných národov žijúcich v tejto spoločnosti rozhodujú o tom, či budeme a či chceme žiť v demokracii, alebo nie. V novembri 1989 sme sa rozhodli pre demokratický život spolu s českým národom, teraz stojíme pred tým istým rozhodnutím sami a musíme ho potvrdiť alebo poprieť. Slovenská republika zvádza zápas o potvrdenie alebo odmietnutie demokratického usporiadania ľudského, národného a spoločenského života. Súčasná politická moc cestu slovenského národa k demokracii ustavične spochybňuje. Politický mocenský boj v intenciách likvidácie protivníka vedie väčšia časť slovenského parlamentu a vláda proti prezidentovi. Každému, koho pohľad nezatemňuje nenávisť a iné vášne vychádzajúce z atavizmov nášho minulého života a zo zlých vlastností ľudskej povahy, je jasné, že v tomto zápase, ako to už býva vo všetkých bojoch tohto druhu, ducha demokracie zosobňuje ten, na koho sa útočí, ten, kto sa bráni – a to je prezident. Muž, ktorý patrí medzi tých, čo sa najviac zasadzovali za vznik samostatnej Slovenskej republiky, cíti za dielo svojho ducha zodpovednosť. A preto tento zápas nemôže a nesmie vzdať, môže v ňom iba padnúť, lenže tým sa zápas o demokratické Slovensko neskončí.
Keď som v týchto dňoch čítal rôzne štúdie a eseje o demokracii, odpísal som si dva diametrálne protikladné výroky. Jeden vyslovil roku 1670 Baruch Spinoza a druhý o dvestošesťdesiat rokov neskôr J. M. Keynes, tvorca najznámejšej ekonomickej teórie 20. storočia. Ten prvý znie takto: „Postaviť štát na inštitúciách takých rozumných, aby každý človek… dával prednosť všeobecnému prospechu pred vlastným; toto je úlohou a zároveň skúškou.“ Ten druhý znie takto: „Všeobecný blahobyt sa dosiahne rozvíjaním princípu »obohacuj sám seba« . Až potom, keď to (všeobecnú prosperitu) dosiahneme, budú ľudia dávať prednosť dobrému pred užitočným. Ten čas však ešte nenadišiel, a najmenej počas ďalších sto rokov musíme predstierať, že pravda je lož a lož je pravda, pretože podraz je užitočný a poctivosť nie.“ Obidva tieto diametrálne odlišné názory sú žiaľbohu pravdivé. Jeden vychádza z utvrdzovania dobrých vlastností ľudskej prirodzenosti a druhý z utvrdzovania jej zlých vlastností. Ten druhý predpokladá, že keď sa nasýti ľudská chamtivosť, potom človek môže uplatniť aj svoje dobré vlastnosti, to jesť dať prednosť dobrému pred užitočným. Ibaže nevedno, či za ten čas všetko až natoľko nezničí, že už nebude mať príležitosť byť dobrým.
I keď je naše mravné rozhorčenie nad nemravnosťou v očiach tých, ktorí sa jej dopúšťajú, akokoľvek smiešne, nemali by sme prijímať ich chápanie boja ako boja kto z koho. Musíme veriť, že tento zápas práve naším pričinením nebude mať podobu likvidácie jeho účastníkov, ale že sa odstráni iba zlo, ktoré ho vyvoláva a ženie nás všetkých do katastrofy. Básnik a mysliteľ Dominik Tatarka po skúsenostiach s dvoma reálnymi obcami – s fašistickou a komunistickou republikou – ktoré vo svojom diele demaskoval ako neľudské a rozišiel sa s nimi, začal rozvíjať svoj sen o Obci božej, o slobodnej obci slobodných občanov. Tu nejde o utópiu, ale o pokračovanie v myšlienkovom odkaze Barucha Spinozu, J. A. Komenského a ďalších a ďalších ľudí usilujúcich sa o oslobodenie človeka. A ak sa aj ustavične hovorí o kríze dôvery v humanitu, čo sa dennodenne potvrdzuje, napriek tomu by sme sa jej nemali vzdávať a mali by sme sa stále usilovať viesť svoje záležitosti v slobode a rozume. Zoči-voči agresívnemu útoku antihumánnych síl, akému sme aj teraz vystavení, mali by sme brániť dôstojnosť človeka a dôstojnosť demokracie.
Jedným zo základných slov tohto dokonávajúceho storočia je slovo likvidácia. Likvidácia Židov, likvidácia triedneho nepriateľa, likvidácia národov a etnických skupín, vôbec likvidácia protivníka. Aj u nás sme svedkami likvidačného procesu, ktorý je v rozpore s Masarykom „Ježiš nie je Caesar!“ Alebo s Tatarkovou Obcou božou, v súvislosti s ktorou, ako to výstižne formuloval filozof Karel Kosík, básnik meditoval o možnosti, „či moderná doba má moc a je schopná zo svojich podmienok a zo svojich predpokladov vykresať poetickú harmóniu, ktorá by bola tvorivou obdobou, nie poklesnutou nápodobou, antickej polis“.
Machiavelliho stúpenci pripúšťajú túto možnosť v ďalekej budúcnosti, pričom tvrdia „Boh a príroda postupujú od menej dokonalého k dokonalejšiemu: najprv je živočíšne, potom prichádza duchovné; najprv je strach a bázeň, potom až láska k pravde a k Bohu“. (Tieto slová boli vyslovené v 17. storočí, približne v tom istom čase ako uvedené slová Barucha Spinozu.) Stúpenci Ježišovho evanjelia lásky, akými boli Spinoza, Komenský a ďalší a ďalší až po Dominika Tatarku, odmietali pred uplatnením príkazu lásky onen perzekučný príkaz strachu a trestu. Áno, ak sa má ľudstvo zachrániť, potrebný je obrat, ale nie taký obrat, ktorý uskutočňuje premenu sveta na systém potrieb a na jeho ďalšie ovládnutie a ďalšiu exploatáciu, ale oslobodzujúci obrat, ktorý zachraňuje svet v jeho mnohorozmernosti. Dnešné agresívne úsilie opäť zredukovať svet a človeka v ňom na jeden rozmer nech je pre nás varovaním. I tu nám pomáha Tatarkova meditácia „o boji a vykúpení, o uctievaní a slávení, o dočasnosti človeka a večnosti jeho dobrého diela“.
V takomto hlbokom zmysle siahajúcom až do základov ľudskej kultúry uvažuje Tatarka aj o národe, keď hovorí: „Moja mať je moja slovenskosť, zbojnícka pieseň slobody, spievaná v tejto reči, slovenčina… Moja duša slovensko-mongolsko-valašská miluje stretnutia s bytosťami rozdielneho cítenia, nech sa o sebe dozvie, aká je, či obstojí nie v násilí, ale v nežnosti… prečo by som mal klesnúť do stavu etnika, ktoré v extáze vyvražďuje susedné kmene a ich najkrajších predstaviteľov. Mňa, Slováka, karpatského zbojníka, milujú slobodné národy. Veľkolepo viem si s nimi posedieť, popiť, porozprávať… Nezrážajte ma do stavu etnického, nacionálneho, masového.“ Národ sa tu teda nechápe etnicky obmedzene ako dielo krvi a rasy, ale ako výtvor ducha. To znamená, že človek musí vlastným úsilím do národa vrastať a uplatniť sa v ňom. Možnože naozaj jestvuje čosi ako väčšia alebo menšia blízkosť k národu. Je však trápne, keď sa za povolaných vykladačov a samozvaných sudcov nad národnou hodnotou iných povyšujú ľudia bez bohatého ducha, ako sme toho smutnými svedkami v našej dnešnej národnej spoločnosti. Vylučujú z národa všetkých, čo nezodpovedajú ich chudobným predstavám. O tom, kto je blízky vlastnému národu, nemožno rozhodnúť podľa vonkajších znakov. To pozná iba ten, kto si sám našiel cestu k nemu. Ale kto ju našiel, nemôže nebyť naplnený niečím iným, iba zhovievavosťou a onou ochotou pomôcť, ktorá sa rodí z lásky. S ničím takým sa však u tých, čo sa ustavične bijú do svojich národných pŕs a berú meno národa nadarmo, nestretávame. Keby so mnou zdieľali presvedčenie, že národ je dielom ducha, obracali by sa s nádejou na všetkých, čo sa vyznačujú duchovným bohatstvo. To však predpokladá novú toleranciu a renesanciu osvietenstva, teda hodnoty, ktoré svojou univerzálnosťou prekračujú hranice národnej obmedzenosti.
Toto surové a chaotické storočie, s ktorým sa svedkovia jeho konca určite rozídu bez fanfár, bolo posadnuté nekrofíliou, zvrátenou láskou k smrti. Svedčí o tom aj ono základné slovo – likvidácia, s ktorou sa stretáme aj v našej súčasnosti. Likvidácia čiže neprirodzená smrť, fyzická i nefyzická smrť tvorí rám obrazu tohto storočia. A keďže v tomto mojom uvažovaní je ustavične prítomný básnik a mysliteľ Dominik Tatarka, dovoľte mi, aby som svoju reč skončil slovami iného príbuzného básnika a mysliteľa Eliasa Canettiho o poslaní básnika: „Povedal som, že básnikom môže byť iba ten, kto cíti zodpovednosť… Je to zodpovednosť za život, ktorý sa ničí, a nemusíme sa hanbiť povedať, že táto zodpovednosť je čerpaná z milosrdenstva. Nemôže byť vecou básnika vydať ľudstvo smrti. I keby sa to všetkým javilo ako márne počínanie, bude proti nej brojiť a nikdy, za žiadnych okolností, nebude kapitulovať. Bude jeho pýchou, že vzdoruje vyslancom ničoty, ktorých je v literatúre stále viac, a že s nimi bojuje inými prostriedkami, než aké používajú oni. Bude žiť podľa zákona, ktorý je jeho vlastným zákonom, nie však pristrihnutým iba pre neho, ale zákonom, ktorý hovorí, že nezavedie do ničoty ani toho, kto by tam bol rád; že vyhľadá zlo iba preto, aby sa naučil, ako z neho vyviesť iných, a nie z pohŕdania šťastím, ktoré živým tvorom prislúcha, nech sa akokoľvek navzájom zohavujú a svária.“
Romboid, roč. 30, č. 7 (1995), s. 3 – 6
Žiť sa dá len autobiograficky
Ivan Kadlečík (1995)
Budem dnes opäť autobiografický, aj keď u nás značná časť literárnych odborníkov i širšej verejnosti nie vždy doceňuje tento spôsob hovoru. Je to jedna z viacerých možných a produktívnych alternatív literatúry – a vidí sa mi zodpovedná, poctivá, krytá osobnou skúsenosťou bez toho, aby sa spisovateľ prehŕňal v cudzích vnútornostiach, alebo sa zahmlieval abstrakciami.
Neraz sa k takémuto modusu dicendi, teda k autobiografickosti (prípadne biografickosti), dospeje na hrane bytia, akoby sa povrazolezecky kráčalo po tenkom a rozochvenom lúči svetla: taká zúfalá odvaha, nad priepasťou hore i dolu.
Svetozár Hurban Vajanský v novelách a románoch väčšinou vytvára umelé konštrukcie a vnútorne je nepravdivý, nekoherentný v sebe i v kompozícii textu. Ale na hrane existenčnej a existenciálnej, napríklad vo väzení, akoby sa zvnútra odomkol a odhasproval, prestal predstierať. To isté možno povedať o jeho – a nielen jeho – korešpondencii: takéto dokumentárne texty majú často vyššiu literárnu hodnotu než tvorba určená na publikovanie.
Podobne ako Janko Jesenský, pokračujúc v dávnych tradíciách takéhoto rozprávania u Daniela Krmana, Štefana Pilárika a ďalších, v zápiskoch zo zajatia na východnom fronte prvej svetovej vojny. Próza Cestou k slobode patrí k vrcholom jeho tvorby. Taký formálny detail: Ivan Daxner sa v texte volá Ivan Daxner, Jaroslav Hašek je Jaroslav Hašek, Vlado Hurban sa nazýva Vlado Hurban a Štefánik, pravdaže, je inak nepomenovateľný. Osud je vlastné meno a priezvisko…
Kukučín – pravda, v inom dobovom kontexte a konvenciách – musel Sama Bohdana Hroboňa pomenovať Lukáš Blahosej Krasoň; podobne farár Juraj Slávik je Drozdík, obce Bátovce a Pukanec sú Blatovce a Fukanec. V próze Andreja Chudobu ešte aj dnes sa Levice nazývajú Lisicami.
Žiť sa dá, žiaľ, len autobiograficky.
Tak teda autobiograficky. Stalo sa mi po Novembri, že ma vo Fukanci navštívil český turista a povedal: „Moc se, pane, stydím, ale v nedávnych rokoch som niekoľkokrát išiel po tejto ulici, vedel som o vás, no neodvážil som sa zazvoniť u vás.“ – „Báť sa je ľudské, príliš ľudské,“ – hovorím mu, „aj ja som sa neraz zachvieval strachom.“ – Odvtedy sme priatelia, lebo vieme, čo je stud.
A ešte sa mi pred rokmi stalo, že mi niektorí povedali: „Keby sme ťa nemali v príbuzenstve, mohla som byť dnes riaditeľkou školy alebo vedúcou niečoho, bratranec v druhom kolene by sa iste stal vedúcou poštového úradu a švagriná prednostom. Škodíš nám, Ivan, svojimi postojmi a názormi.“
Pred niekoľkými dňami som sa dozvedel, že príbuzenstvo alebo iná a podobná spriaznenosť so mnou zase spomaľuje niektorým postup v úrade, zvýšenie platu, prípadne im hrozí strata zamestnania v štátnom sektore.. „Zase nám, Ivan, škodíš.“
Potešilo ma, že spisovateľ predsa len, ako by sa zdalo, nie je celkom bezmocný a zanedbateľný, bezvýznamný, keď môže škodiť. Spisovateľ je teda škodca? Na druhej strane mi prišlo smutno z toho, že je tu opäť dobrý a starý známy strach. Že sa potemnieva a je tu noc. „Bože, koľko je v nás poddanstva!“ – vzdychol som si Tatarkovými ústami.
„Ženú sa autá intelektuálov, ich lampy blýskajú, lebo je noc,“ napísal 29. februára 1948 Ján Smrek v nedávno vydanej rukopisnej zbierke Proti noci – básne vnútorného exilu.
Tak teda noc, kráľovstvo démonov, noc bartolomejská i parlamentná a iné čakajúce. Počnúc prastarými mýtmi, cez stredovek i novšiu dobu Temna Jiráskovho, Komenského Via lucis po novodobú – povedzme – Kraskovu Nox et solitudo, Smrekovo Proti noci a napokon Tatarkovo Proti démonom a Sám proti noci. Archetypálny protiklad svetla a tmy funguje dodnes.
„Zahúdli vášne a bledne Beethoven. Veľké slovo je revolúcia. A sloboda je sen,“ citujem opäť Smreka z básne Február 1948.
Sloboda je len sen, básnik a mysliteľ sa zase stáva škodcom.
Nie je svedomím národa, ani kazateľom; nie je okiadzač vladykov ani zábavný klaun, veľkňaz, dodávateľ kratochvíle pre unudených lapačov letiacich tieňov na obrazovke pred spaním. Škodí blížnym, susedom, krásnym sesterniciam, švagrom i vlastným deťom. Dominik Tatarka to vyslovil zreteľne kdesi už v roku 1963, hovoriac: „Spisovateľ v súčasnosti ani u nás ani vo svete nechce si osobovať úlohu proroka, spasiteľa alebo kazateľa. Bol by smiešny. Nuž ale v snahe uskromniť sa, na nikoho nenaraziť, zrieka sa svojho vlastného poslania.“
Je potom dilema, či škodiť, či sa zrieknuť poslania, na nikoho nenaraziť, nikoho neuraziť uprostred noci, keď sa človek vracia domov od piva. A má strach.
Lebo aj ja sa bojím, keď sa vo Fukanci v okrese Lisice vyberiem na pivo do Slovenskej izby na námestí Mieru. Lúčim sa s rodinou vo dverách, lebo neviem, či budem mať to šťastie, že ma unesie – hocikto – do slušnej krajiny, do takej, z ktorej ma vrátia po pol roku, hoci ma starosta nechce a nepotrebuje, ani obecná rada. Lebo nikto sa nebude pýtať, koho odvliekli, čí je to syn, veď každý je synom človeka, a keby som mal prezradiť, koho ukradli a ponížili, poviem hoci aj majiteľovi krčmy a vrchnému čašníkovi toto: „Uniesli teba.“ Bojím sa to povedať, preto to poviem. Bojím sa písať, ako pred rokmi, no píšem. Lebo démonov treba pomenovať. Presné pomenovanie je osvetlením – svetla sa oni boja, svetlo ich odplaší, keď kohút zakikiríka ako vystrašený básnik. Čo básnik žije, to napíše – a čo napíše, to musí aj žiť ako vlastný scenár. Taký je zákon autobiografie, jej zraniteľná chvála.
Na svetelnej hrane bytia a tmy dospel aj Dominik Tatarka sám k sebe, lebo sa už nepotreboval menovať v tretej osobe Tomáš Menkina, premenil sa na Ja – Bartolomej Slzička – Dominik. Veď nepísal už davom a mase, ale hovoril sám sebe v denníkových akoby záznamoch z väzenia, útržkoch veterných, v korešpondencii, v náhodne a zároveň systémovo zlomkovitých lámaniach kostí, duše, chleba a vína a smrti.
Hovoria karpatskí veštci, že proti démonom stačí okolo seba urobiť, nakresliť kruh bielou kriedou. Vyznačím si tak autentickú kruhovú obranu (spomeňme si na Milana Šimečku), integrovaný obvod, uzavretý a nederavý: tam démon nevstúpi, neprenikne. V kruhu ani elipse niet medzery, aby sa tam vtlačil. Taká je napríklad kotúlka, ako môj otec hovoril snubnému prsteňu. Ani kotúlka nemá koniec, lebo nemá začiatok. Démon sa bojí nekonečnosti i trvania, aj ten jeden z nich, zvaný démon súhlasu s vonkajškom. Ale súhlas so sebou samým sa nazýva živý anjel sebaživotopisnosti, plný chýb, hriechov, odbočení, slabostí a strachu. A to všetko sa kotúľa a krúti, trpko a usmievavo v začarovanom kruhu.
Dominik Tatarka je kotúlka.
Hovorí o ňom Václav Černý: „Tatarkovo podání, jeho modus dicendi je velmi svérázný. Spisovatel si v něm neosobuje gesta a způsoby kazatele, proroka, spasitele, střeží se moresů poháněčských; zůstává v prostě občanské rovině zamyšleného poutníka, jenž si osobuje právo vyslovovat se k závažným otázkám společného národního zájmu a komentovat je podle svého rozumu a svědomí…“
Kotúlka je síce uzavretá, ale ak pri nej nebudeme bdieť, môže sa nalomiť a rozpuknúť. Treba nad ňou krúžiť prstom, cesnakom, kriedou a perom, pripomínať si tak pamäť, ktorá je okrúhla v tieni stromu a písma: dobré Tatarkove texty sú elipsovité, približujúce sa kruhu a guľatosti pozemskej.
Komu a prečo teda mysliteľ a básnik prospieva a škodí? Tá metla ľudstva! V zaoblenosti letokruhov spečaťme vyžarujúci prsteň: približne pred rokom a dňom, pred nocou a dňom, múdry Milan Hamada pri tejto istej príležitosti citoval Eliasa Canettiho, ako neodpovedať na dnešné hlúposti a zločinnosti zajtrajšieho dňa:
„Povedal som, že básnikom môže byť iba ten, kto cíti zodpovednosť.“ Je to zodpovednosť za život, ktorý sa ničí, a nemusíme sa hanbiť povedať, že táto zodpovednosť je čerpaná z milosrdenstva. Nemôže byť vecou básnika vydať ľudstvo smrti. I keby sa to všetkým javilo ako márne počínanie, bude proti nej brojiť a nikdy, za žiadnych okolností nebude kapitulovať. Bude jeho pýchou, že vzdoruje vyslancom ničoty, ktorých je v literatúre stále viac, a že s nimi bojuje inými prostriedkami, než aké používajú oni. Bude žiť podľa zákona, ktorý je jeho vlastným zákonom, nie však pristrihnutým iba pre neho, ale zákonom, ktorý hovorí, že nezavedie do ničoty ani toho, kto by tam bol rád; že vyhľadá zlo iba preto, aby sa naučil, ako z neho vyviesť iných, a nie z pohŕdania šťastím, ktoré iným tvorom prislúcha, nech sa akokoľvek zohavujú a svária. Pukanec – Bratislava 3. 4. 1996
Romboid, roč. 31, č. 6,(1996), s. 3 – 5
Tvorba duchom
Pavel Vilikovský (1996)
Nepoviem, že pocta, ktorej sa mi dnes dostalo, je nezaslúžená, hoci je to pravda; slovo „pocta“ si však pre svoje neveľmi poctivé účely sprivatizovalo ministerstvo kultúry, a že do klubového dresu označeného menom Dominika Tatarku som ešte celkom nedorástol, je zasväteným – a iných ako zasvätených tu ani nevidím – aj tak jasné. Poviem radšej jazykom trhového hospodárstva, že beriem rozhodnutie poroty ako úver či kredit, ktorý mi poskytla v dôvere, že ho raz v budúcnosti splatím. Takáto nahlas mi priznaná dôveryhodnosť, taká prísna viera v moje sily ma, pravdaže, trochu ľaká, no najmä veľmi zaväzuje a núti k zamysleniu, v čom je výzva života a diela – alebo, aby som nasilu nerozpájal, čo je v tomto prípade neoddeliteľné – výzva tvorivého gesta Dominika Tatarku pre mňa a hádam aj pre iných stále živá a naliehavá. Spisovatelia nemajú byť rovnakí, ani keby to znamenalo, že sa všetci pozdvihnú na úroveň toho najlepšieho. Ja sa navyše za spisovateľa nepovažujem, lebo, ako to v jednom rozhovore vyjadril môj priateľ Stano Rakús, slovo „spisovateľ“ v sebe obsahuje hodnotenie, ktoré človeku môžu udeliť iba iní. Takáto panenská ostýchavosť nie je možno u viacrodičky celkom na mieste a pôsobí komicky, ale práve pri nej sa začína určitá ak nie príbuznosť, tak aspoň analógia s Dominikom Tatarkom. Ani on nechcel byť spisovateľom – profesionálom, domnieval sa, že bude ako učiteľ písať len vo voľných chvíľach a cez prázdniny. Je vedľajšie, že napokon sa po istú časť života živil písaním, podstatné je, že nikdy neprijal vozvýšený štatút spisovateľa, ktorý čitateľa presviedča a poučuje, hoci mu ho doba neraz ponúkala, hoci mu priam vnucovala diplom inžiniera ľudských duší. Pri svojej dôverčivosti, pri svojom ľahko zápalnom libide nie vždy vedel pôvabom doby takto odolávať, sám priznal, že „prozaik v dobrej snahe slúžiť dobrej veci, bol zaskočený“, ale v jednom neprejavil najmenšie pochybnosti: písanie bolo pre neho rozhovorom dvoch rovnocenných partnerov, prihováraním sa, približovaním dvoch ľudských bytostí, a na tomto intímne obcovacom charaktere tvorby trval natoľko, že keď mu dlho nedovolili uverejňovať, rezignoval na písanie a venoval sa iba hovoru. „Rozhovor je demokratická forma styku,“ napísal, no iste nemal na mysli napríklad rozhovor o počasí, lebo pri inej príležitosti dodal: „Prihováram sa k vám iba tým, čo je v nás živé a zjatrené.“ Som presvedčený, že nie náhodou jeho dve azda najlepšie prózy vyšli pod spoločným názvom Rozhovory bez konca. Je na nás, ktorí sa usilujeme vytvoriť demokratické spoločenstvo, aby sme prevzali štafetu a nedovolili rozhovoru, tomuto dobrovoľnému a najprirodzenejšiemu prechodu z osamelosti do spolubytia, nikdy zamĺknuť.
Ďalšou základnou črtou Tatarkovho ľudského postoja i spisovateľského modu operandi bolo, že vnímal svet ako otvorenú možnosť. „Svet nebol raz a definitívne stvorený,“ napísal, „ale je tvorený s väčšou alebo menšou intenzitou každým z nás. V človeku a okolo neho prebieha ustavičná tvorba duchom, ktorý vnucuje zmysel prítomnému dianiu.“ Tvorba duchom je demokraticky každému z nás ponúknutá príležitosť priamo sa zúčastňovať na vytváraní ľudského, čoraz ľudskejšieho sveta, a kto túto príležitosť premárni, neospravedlniteľne zlyhá práve ako človek. Tým väčšmi zlyhá spisovateľ, pre ktorého musí byť tvorba duchom mravným imperatívom: môže stroskotať, ale nesmie sa nepokúsiť. Otvorenou možnosťou, ba dobrodružstvom je pre Dominika Tatarku aj písanie. „Písať prózu neznamená hovoriť to, čo už vieme,“ vyslovuje základné poznanie a zároveň krédo každého skutočného spisovateľa. „S pocitom skromnosti, ba pokory, človek sa pustí voslep domýšľať.“ Na tejto metóde, myslím, nemôže nič vylepšiť ani postmoderna. Z nej, z vnútorného pretlaku a napätia, ktoré vyvoláva, pochádza aj pôvabná zajakavosť Tatarkových próz, zadúšavosť jeho rozjatrenej senzibility, ktorá pre mňa predstavuje jednu z najcennejších súčastí jeho diela. Keď na jeseň roku 1977 pri jednej návšteve Dominik Tatarka nahlas zauvažoval: „A tak človek po rokoch skúma, čo zostalo z tých citov, o ktorých si písal, z tých ideí…“, odvetil som mu spontánne a nevinne, lebo som pri tej poznámke vôbec nemyslel na neho: „Povedal by som, že city, ozajstné, zostanú, ale idey…“ A on zvolal s úsmevnou výčitkou: „No ale trocha tých pávích perečiek si mi mohol nechať!“ Iste mohol, ale veď nešlo o mňa, lež o to, že práve v tejto pávej pýche sme najzraniteľnejší a nie všetky pestré perečká nám vyšklbú závistlivci, mnohé vypadajú samy od seba. Aj dnes, ba dnes ešte väčšmi som presvedčený, že idey, i tie naoko najsprávnejšie, sa rýchlo amortizujú, zoderú sa častým používaním, alebo ich jednoducho prekročí skutočnosť; ale o Tatarkovu až bezbrannú obnaženosť voči podnetom, o jeho vrúcnu vnímavosť a ochotu vnímané voslep, hmatkavo domýšľať sa smieme, mali by sme sa usilovať, majúc na pamäti jeho estetické vyznanie: „V umeleckých dielach milujem predovšetkým poéziu, to jest prítomnosť človeka.“
No a potom , ale vôbec nie na poslednom mieste, je tu ešte čosi, čo Tatarkovým textom dodáva mimoliterárnu silu a presvedčivosť – totiž že sú kryté životom. Táto totožnosť mysleného so žitým je mementom nielen pre spisovateľov, ale pre celú slovenskú inteligenciu. Niežeby sa Tatarka vo svojich postojoch nikdy nemýlil, ale v dnešných časoch, keď s k svojim omylom nikto nehlási, treba povedať, že sa mýlil úprimne, celým srdcom a čitateľne, takže nie sme v pokušení jeho omyly opakovať. „Občianske cnosti upadajú,“ napísal, len si predstavte, v roku 1963. Ako anachronicky asi zneli tie slová tri roky po oficiálnom vyhlásení Československa za socialistickú republiku, a s akou varovnou naliehavosťou sa nám prihovárajú dnes! Skutočne, Dominik Tatarka nestratil povedomie a hrdosť občana ani v časoch, keď sa slovo „občan“ vyskytovalo iba v názve predmetu „občianska výchova“, na ktorom nás učili socialistickému vlastenectvu. Občianskosť tak prerastala Tatarkovým dielom i životom, že sa z nich nedala vyoperovať, ani keď to znamenalo zmrzačenie jedného i druhého; predstavovala pre neho hodnotu, ktorej sa nebol ochotný zriecť. Keď sa dnes nie celkom vlastnou vinou učíme občianskosti ako cudziemu jazyku, keď sa veľmi váhavo zúčastňujeme na praktikách a často rozmýšľame, ako by sme sa uliali, spomeňme si na Dominika Tatarku a uvedomme si, že iba zo slobodných, hrdých občanov môže vzniknúť slobodná, hrdá spoločnosť, v akej chceme žiť.
Celkom na záver mi ešte dovoľte tlmočiť osobný odkaz Dominika Tatarku, ktorý, hoci nadčasový, je ako stvorený práve pre nás a pre túto chvíľu: „Vec malého Dávidka pred obrom Goliášom nie je nikdy stratená, nikdy ani nebude.“ Pamätajme na to.
Sľub stále platí
Ivan Štrpka (1997)
Muž, ktorého meno a odkaz nás sem, do tejto chvíle nášho spoločného času priviedli, ten človek známy ako skvelý spisovateľ, karpatský zbojník a slobodomyseľný intelektuál, bol pre nás odjakživa prosto Dominik.
Sme na začiatku, v kvasiacich rokoch šesťdesiatych, v ktorých bublala naša nádej a tvorivosť, ale aj veľa celkom iných vecí páchnucich starým otroctvom. Len čo sme spolu s Laučíkom a Repkom prijali spoločné protidavové krycie meno Osamelí bežci, vykričali sme naše začiatočnícke odmietanie a pohŕdanie do tváre odporného zlého sveta. Spáchali sme manifest a s nekompromisnou vážnosťou mláďat, s gestom prísnych suverénov, ktorému nechýbalo nadšenie ani opovážlivosť, sme ihneď udelili našu prvú Čestnú cenu. Možno, aby sme sa necítili až tak veľmi sami v tom skvelom novom svete plnom inžinierov ľudských duší.
Keď sme ten papier plný rečníckych figúr, oslavných zvolaní, aj veľkých, ale určite úprimných slov uznania odovzdávali Dominikovi pri bránke jeho domu na Mišíkovej ulici, neobišlo sa to bez rozpakov, koktania a ľudskej účasti. Na oboch stranách. Anjeli strážni vtedy pri tom neboli. Nuž tak. Aby ten vzácny zdrap papiera neodvial vír najbližších okamihov a dní, pridali sme k nemu ako ťažidlo kus kameňa, dosť veľký, hladko opracovaný dunajský valún z Lida – pre Dominika prosto vzácny artefakt. Slávnostný akt sme spečatili chlapským podaním rúk. Na vodku prišlo až neskoršie.
Vôbec sme netušili, že nie on, nie Dominik – aj keď to tak na chvíľu aj vyzeralo – ale práve my sme v tej chvíli a v tom stisku rúk prijali akýsi morálny záväzok na splátku, načierajúc kamsi hlboko do budúcnosti, akýsi tichý sľub cti a ľudskej dôstojnosti, akúsi zálohu na budúcnosť, ktorá bude od nás nemilosrdne vyžadovať zúčtovanie, čím viac sa bude blížiť k nám, čím viac nás bude chcieť pohltiť. Vôbec sme netušili, že sme práve potvrdili prísľub, ktorý aj so všetkými budúcimi ťažkosťami, zmätkami, chybami aj bolesťami nebudeme schopní naplniť bezo zvyšku, že napĺňať ho budeme musieť stále ďalej, až do budúcnosti dneška. Vlastne vtedy, v akomsi protisvetle nádeje, Dominik podmienečne ocenil ako východisko našu úprimnú odvahu, ktorá sa potom časom začala podobať viac na nihilizmus a hodnotovú uzavretosť do seba. Ach, zvláštny spôsob pretrvania mladých básnikov uprostred tuposti, ignorancie a všeobecnej apatie! A už vôbec sme si neuvedomovali, že práve vtedy, v tej spontánnej chvíli pravdy a priamej komunikácie sme boli slobodní. Dominik sa tešil a usmieval sa ako zrkadlo, ktoré opätuje náš krok.
Dominik bol pre nás „osvietený Slovák“, človek na cestách, ten, ktorý vo svojom vlastnom počiatočnom vrelom súhlase s násilím komunistickej revolúcie alias diktatúry rýchlo objavil démona, ktorý sídli v jeho vlastnej hlave, aj v hlavách jeho ctených i nectených spoluobčanov bez obce. Mal rád svet ako otvorenú obec, túžil byť slobodným občanom v slobodnej obci svojej Tatránie. Bolestne pociťoval temné korene slovenskej otrockosti a poddanosti – a definitívne sa vzoprel, vzbúril proti nim. Poznal parížske gaštany a mal ich rád ako my, ktorí sme ich nepoznali. Vedel trúchliť aj vychutnávať život.
Po okupácii v šesťdesiatom ôsmom sme zachytili jeho definitívny manifest. Bol zdrvujúco presný: po meste sa rozchýrilo, že vykopal ovocné stromy vo svojej záhrade a zakopal ich naopak, dolu hlavou – korunami do zeme, koreňmi do oblohy. Totálne vyjadrenie našej historickej a existenciálnej situácie. Bol to samoznak, ktorý svietil v našich hlavách po celé desaťročia usmievavej diktatúry 1. a 9. májov. O čom nemôžem verejne hovoriť, o tom nesmiem ani mlčať: môžem vám predsa ukázať svoj hlas. A svoj vlastný jazyk! Všimnite si, prosím, tento posunok násilím ničenej, ale nezanikajúcej kultúry: takto vyzerá záhrada človeka, tak stojí pravda, tak padá a tak kvitne náš znásilnený svet.
Dominik ako zaprisahaný muž rozhovoru bol vytrvalý Európan. Kultúra je základom aj zmyslom jeho sveta. Kultúra je preňho veľmi konkrétny spôsob vecí. A etika z nej vyrastá ako kult kultúrnych spôsobov, ako živá tradícia. Spôsobov je veľa, ale všetky zakladajúce a hodnototvorné pre obec vyrastajú z kultúry a ústia do nej ako bohatstvo. Kultúra ako nekonečný rozhovor, neustále dorozumievanie sa, živá komunikácia, ktorá tvorí pestré hodnoty. Kultúra ako spontánnosť, aj ako pátos. Predovšetkým pátos obradu a uctievania. Nechal sa ním unášať a pritom nikdy nebol svätý, bol hľadajúci aj mýliaci sa domorodý plebejec. Kultúra jeho obce neopisuje okolo seba uzavretý nacionalistický kruh – je otvorenou kultúrou Obce božej, do ktorej možno vchádzať aj voľne vychádzať z nej. Kultúra tu je rôznosť. Aj rôznosť vplyvov aj plodov pekne pospolu.
Kultúra ako uctievanie ho viedla k neolitickým Venušiam a matkám, k dreveným ochranným božstvám domu, k zvoniciam predkov, k sochám, k obrazom, k tichu, ktoré počul na púšti, aj k dokonalej výrečnosti anglického trávnika.
Nie, nebol dokonalý a svätý – slepé uctievanie ho doviedlo aj ku kopytám a rohom posvätných kráv ideológie, ktoré prežúvali dogmy zatratenia pre zdravý rozum a slobodného jednotlivca. A uctievanie, ktoré videl, ho doviedlo k bytostnej vzbure proti tomuto násiliu a slepej neslobode. K artikulovanej vzbure intelektuála a tvorcu, v ktorej vytrval až do konca.
Dôvod na zamyslenie: na Slovensku je disident vždy osamelec. Zopár osamelcov. Nikde paralelná obec. Len hrdina tvrdo vytvorenej izolácie. Tvorí kultúru vlastne bez akejkoľvek kultúrnej štruktúry. S ľuďmi „zvonka“, teda s ostatnými, komunikuje predovšetkým ako Dominikove „presadené“ stromy. Alebo prostredníctvom Slobodnej Európy. Základom Dominikovej osamelej disidentskej vzbury proti normalizačnému boľševizmu nebola nijaká ideológia, ale kultúra. Trvanie, bezpodmienečné nástojenie na slobode kultúrneho obcovania jednotlivých, a preto rôznych občanov, ktorí práve ním udržujú pri živote otvorenú obec slobodných ľudí.
O to naliehavejšie preto z tohto miesta vyzývam a prosím všetkých, ktorí to môžu urobiť: skončime ten zdĺhavý tichý slovenský kultúrny škandál posledného desaťročia: všetky Dominikove knihy, celé jeho dielo musí konečne vyjsť. Musí byť k dispozícii čitateľom ako živá súčasť tejto kultúry a našej pamäti.
Dnes, keď všetkých kultúrnych ľudí na Slovensku čoraz reálnejšie ohrozuje nekultúrne tupý a arogantný nihilizmus Novej Diktatúry, nám nesmie zhorieť pod nohami ani piaď plodnej pôdy kultúry – občianskej predovšetkým. Len na nej môžme všetko postaviť.
Dnes na tomto mieste a v tejto kritickej situácii sa prezentuje Dominikova cena ako jeho odkaz. Držím ho v rukách ako to dávne ťažidlo a potvrdenie, že sľub stále platí. Ako blúdivý kameň z dunajského dna, ako navracajúcu sa starú loptičku, ktorá môže práve vybuchnúť ako časovaná bomba, doručená cez šumiace vrstvy nášho vlastného ľudského času, ktorému alibisticky a všeobecne tak radi svorne hovoríme Dejiny, umývajúc si pri tom často vlastné ruky.
Je to evolúcia, milí moji. Jej výbuch roznecujú iba naše dnešné činy. Musíme voliť a konať. Ešte pred voľbami. V tom je obsiahnutý výbuch pozitívnej zmeny, ktorá otvára cestu ku kultúre obcovania rôznych ľudí, ktorí dokážu byť slobodní. Aj v tejto krajine ju ešte stále nazývame demokracia. Smelo sa môžeme oprieť o Dominikovo vytrvalé odopieranie poslušnosti tupej moci – tam, kde sme a v tom, čo robíme. Môžeme sa oprieť o to, čo vášnivo vyznával a uctieval: je to česť žiť a radosť tvoriť.
Domino fórum, roč. 7 , č. 12 (1998), s. 13
V tomto svete jestvuje definitívne len to, čo sa zároveň aj vypovie
Pavel Hrúz (1998)
V našich končinách býva zvykom, že ocenený začne ďakovnú reč trýznivým sebaspytovaním, či je vôbec pocty hoden. Všetci, pravdaže, dobre vieme, čo sa za takýmto spôsobom skromnosti vlastne skrýva. Už dobrých šesťdesiat rokov – ak nie oddávna a odnepamäti – rozdávame vavríny podľa síce nepísaného, ale vždy mlčky prijímaného obmedzenia: do poslednej chvíle nie je úplne zrejmé, kto cenu dostane; zároveň je však nad slnko jasné, kto ju nedostane a ani nikdy dostať nemôže. Zvykli sme si na to bez väčšieho reptania – nie je reč len o štátnych poctách, preosievať adeptov zvyknú aj nadačné, spolkové a ďalšie treťosektorové poroty.
Kto teda je hoden, je vopred isté. Citlivejšie povahy sa nad týmto predurčením trápia a zožierajú, hoci jav je všeplatný, pritrafí sa neraz aj pri nobelovaní či oskarovaní.
Korene mojej vhodnosti a hodnosti treba hľadať kdesi v laviciach prvej triedy meštianskej školy chlapčenskej. Prázdniny sme potom vítali ako koedukovaná siedma trieda osemročnej strednej školy, ale reorganizácia vyučovanie slovenčiny nijako nezmenila: dôležité bolo neuchýliť sa od učebníc. Vznikla síce Hviezdoslavova knižnica aj Hviezdoslavov Kubín, ale vzďaľovať sa od osnov neradno. Z odporúčanej literatúry sa stalo povinné čítanie – a skaza bola na svete. Dokonca aj dolnokubínska autorská súťaž bola „dobrovoľne nasilu“ masová, literátčili sme všetci, koľko nás v triede bolo. V tejto súťaži som vyhral Jiráskovu Filozofskú históriu a hneď som sa aj pochválil pred triednou. „Nezmysel,“ povedala mi. „Správne spojenie môže byť len filozofická história! Máš ešte veľké medzery vo vedomostiach…“
Medzery sa neustále rozširovali, hoci navonok bolo všetko v poriadku. Čítať nebolo treba, stačilo odpovedať verne podľa učebnice. Napodiv ťažšie som to mal neskôr v priemyslovke, profesorka slovenčiny bola až nepríjemne sčítaná. Musel som už nazrieť do výpiskov snaživejších kolegov, ale chvíľková námaha priniesla ovocie. Bez toho, že by som knižku vôbec videl, dostal som za ideový rozbor Farskej republiky jednotku s hviezdičkou. Bolo jednoduché prifariť k tápajúcemu Tomášovi Menkinovi či prispôsobivému Fraňovi Lašutovi veľkého revolucionára Lyčku. Netušil som, že triumfy podobného druhu ma dostávajú presne ta, kam chce s nami režim. Dokonca som svoje papagájčenie začal vylepšovať. Profesorka bola uveličená, keď som na pomerne správnom mieste použil eo ipso alebo ad hoc. Až napokon jedného dňa, keď som pred tabuľou posudzoval kohosi z povstaleckej generácie, prišiel zákonitý trest. Pri konštatovaní, že „láska k rodnej strane sa vinie autorovým dielom ako červená niť“, sa slovenčinárka chytila za srdce a zašomrala čosi o nepolepšiteľných živnostníckych deťoch, ktoré nikdy neprestanú provokovať. Päťka s prísnym napomenutím ma ubezpečili, že s literárnokritickou kariérou je amen; stal som sa bez najmenšieho pričinenia satirikom. Najdesivejšie bolo poznanie, že na satiru vôbec netreba mať nadanie a vlohy, stačí len presne citovať…
Na jednom z literárnych posedení som potom konečne uvidel živého Tatarku. Prekvapil ma uvážlivým vyberaním slov, s očami upretými vysoko nad nás hľadal s okľukami správny výraz – a vždy ho našiel. Začudoval som sa, že netára ako tí, čo vo svojom stavovskom žargóne majú naporúdzi a rovno na jazyku to pravé a akurátne. Ale ani po tomto zážitku som neodpúšťal, že celá vládnuca spisovateľská generácia väzí v jednom ideologickom vreci. A vôbec – celé literátske otcovské pokolenie mi splývalo, bez ohľadu na to, či autori boli povstalci, ľudáci alebo mimobežníci; pýtal som sa v duchu, či vážne veria, že na písmacke umenie treba až toľko zbytočných popisov, vatových vypchávok a rečí.
Čas bežal, vyšiel som, aj za rodné humná, ale tvorba predchodcov ma nijako nenadchýnala. Moji rovesníci začali v spisbe uprednostňovať súkromie – bolo zábavné pozorovať, ako sa starší pokúšajú naskočiť na ten vlak: ešte aj Mináč vyšiel na trh so svojím Žoržíkom. Tatarka sa prispôsobovať nepotreboval, kráčal po svojom v úvahách, reportážach, satirách – ale nebol to môj svet, nechytil ma za srdce.
Spozornel som, až keď pražský Plamen uverejnil na pokračovanie Prútené kreslá. Vzhľadom na veľký čitateľský úspech som jednoducho musel hľadať príčinu. Prelúskal som celý ten – pre mňa neľahký – text a márne premýšľal, čím ma vlastne autor k takej námahe prinútil. Nevedel som si vysvetliť, prečo román tak vďačne čítajú hlavne ženy, hoci vysvetlenie bolo navidomoči… Museli prejsť dve desiatky rokov, pokým mi došlo, čo vlastne je za českým kultom knižného aj prevteleného Bartolomeja Slzičku. Nikdy som nepochyboval, že evolúcia vybavila nádejné i skutočné matere zvýšenou všímavosťou. Pri ochrane dieťaťa je to nevyhnutnosť. Až znalci ma však museli upozorniť, že príroda tento ochranný systém ešte zdupľovala: žene síce neunikne zdanlivo zanedbateľný detail, ale musí ho pre istotu pomenovať a vysloviť. V tomto svete jestvuje definitívne len to, čo sa zároveň aj vypovie.
O ženskej duši nemusel Dominika Tatarku nikto poučovať. Vedel odjakživa svoje – a podľa toho aj písal a hovoril. Svedčia o tom už oslovenia z dôverných listov a potvrdzujú to vety z Navrávačiek, ktoré síce nenapísal, len ústne skomponoval – a s obvyklou bravúrou vždy vedel nájsť správne slová…
Ozajstným tatarkovským čitateľom som sa teda stal až nad ineditnými textami. Ich minimalizmus, úspornosť mi veľmi hovie, ale viem oceniť aj popisy a návratné motívy. Mám nad nimi dosť čudný pocit: v mojich očiach je to dokonalý literárny tvar, ale v Dominikových bol dozaista len vynútenou surovinou, na ktorej by sa ešte dalo popracovať.
Keby som bol čo len tušil, že v jednom z autorov otcovského pokolenia drieme schopnosť robiť literatúru podľa môjho gusta, asi by moja niekdajšia generačná vzbura vyznela inak. Čo však už s tým? Čaká ma zrejme osud všetkých – niekdajších aj budúcich vzbúrencov.
Domino fórum, roč. 8, č. 13 (1999), s. 13
Tatarkovo svedectvo
Ľubomír Lipták (1999)
Nie je dobrým osudom, ak sa o tvorcovi viac hovorí, diskutuje, ako sa číta. Dominik Tatarka sa ešte do tejto rubriky nedostal, ale pohyb takýmto smerom je viditeľný. Útechou je, že sa to nemôže stať tvorcovi bezvýznamnému, jednorozmernému, konfekčnému; takí jednoducho zapadnú prachom knižníc i mlčania. Ostanú zachovaní iba v pamäti slovenských literárnych historikov, ku ktorým sa iba pomaly prebíja poznanie a prax rozhodujúceho arbitra, čitateľa, že nie všetko, čo má podobu knižky, je literatúra. A naopak, že nie všetko, čo je v strede pozornosti odborníkov a vykladačov, naozaj oslovilo čitateľa. Inak si ťažko viem vysvetliť, že v nespočetných spomienkach, úvahách, analýzach i anatómiách Tatarkových kníh, textov a osudov vyskytuje sa iba kdesi v pozadí a občas je celkom vynechaná kniha, ktorá oslovila jednu generáciu rovnako intenzívne, ako o desať rokov neskôr Démon súhlasu. Kniha vyšla roku 1948 v Knižnici vtedajších Slovenských pohľadov vo vtedajšej Matici slovenskej. Bola venovaná Dr. Alexandrovi Matuškovi, iste nie bez jeho súhlasu, nádherne ju upravil Dušan Šulc a má názov Farská republika.
Prinajmenšom ostýchavý postoj k tejto knihe má iste nie jeden dôvod a nie u každého rovnaký. Možno je to naučená potreba vytvárať súvislé línie vývoja štýlu, myšlienok, a kniha sa z toho vymyká. U iných iste je nezanedbateľný aj obsah a idea knihy, autorova posadnutosť pomenovať, čo prežil a čo z toho vyvodil. A jeho postoj je jednoznačný. Bol to čas fašizmu, a to fašizmu slovenského, východiskom je komunizmus, vo vysnenej diaľke akoby sovietsky, v praxi sa ukázalo, že rovnako fašizmus, tiež hlboko aj slovenský. Možno v podvedomej reflexii týchto domácich koreňov i domácej podoby je prameň nechuti sa nimi zaoberať: o nacizme, fašizme i sovietskom komunizme je všetko akoby jasné, odmietanie je už samozrejmé, avšak „slovenskosť“ i ich variantov stále vyvoláva pochybnosti: je to poľahčujúca alebo priťažujúca okolnosť?
Ak ostaneme zatiaľ pri prvom fenoméne, slovenskom fašizme, pretože o ňom kniha je, historiografia tu nemá, alebo by aspoň nemala mať s jeho „špecifikami“ problém. Pre tento typ diktatúr je nacionalizmus a jeho produkty takou neoddeliteľnou súčasťou, ako centralizovaná moc, štátom organizované násilie, čierno-biely svet, pochody a rázna reč, uniformy, ostnatý drôt a presne pomenovaný nepriateľ. Nacionálne špecifiká majú tieto diktatúry zakódované do svojej podstaty, ale aj chuť, farbu a zápach, ak sa uchýlime k chemickej terminológii, čerpajú zo svojich dejín a geografie.
Geografiu severného výseku karpatského oblúka vytvorila príroda, geografiu Slovenska v priebehu dejín ľudia. Tatarkova kniha je správou o takej časti týchto dejín, ktorá je i pre súčasnú historiografiu veľmi príťažlivá, pohľad do bibliografií to potvrdzuje celkom jednoznačne. Fascinuje priestor – malé mesto i čas – obdobie medzi prvými výstrelmi druhej svetovej vojny a júnom 1941.
Začnime priestorom. Tatarkovo malé mesto nie je len konkrétna Žilina, križovatka a prestupná stanica medzi kysuckou dedinou a veľkým svetom. Je to slovenské mesto, dosť malé, aby sa ľudia ešte chodili dívať na stanicu na príchody a odchody vlakov, dosť otvorené, aby všetky výdobytky i márnosti veľkého sveta sem prišli: s miernym oneskorením, prefiltrované i preinačené, niekedy s opačným znamienkom, ale prídu celkom iste. Boli chvíle, keď nebolo treba chodiť ani na stanicu, prišli za každým až do domu. Alebo do gymnaziálnej zborovne, ako je to v prípade Tatarkovho hrdinu, profesora Menkinu, do všetkých ostatných buniek, ktorými takzvané malé mesto žije a dýcha. Rok 1939 je jedným z tých viacerých dátumov dvadsiateho storočia, keď sa to celkom iste stalo. Vlaky ďalej prichádzajú a odchádzajú, ale už iné a inde, a nie je to zmena zimného cestovného poriadku na letný, ale zmena epoch.
Tatarkovo malé mesto je celé Slovensko, malosť je tu synonymum za prehľadnosť. Je to konglomerát svetov, sotva vzdialených zo zóny dôverného styku. Cítia to obyvatelia tohto sveta i tí, čo sa mu približujú zdola alebo zhora. Matka profesora Menkinu, dedinská žena, nepovažuje púť na bánovskú faru, orodovať u prezidenta za syna zatknutého Štátnou bezpečnosťou, za nič mimoriadne. Veď jej to poradila pani riaditeľová gymnázia, na ktorom učil. Dôveryhodná to osoba, ktorá vyprosila direktorstvo svojmu mužovi štandardným slovenským spôsobom, ako priateľka druhostupňovej sesternice hlavy štátu na mieste v čase najhodnejšom – v bytčianskom rodisku na zabíjačke. Z bánovskej fary odchádza celkom spokojná.
„Prezidenta v osobe tohto malomestského kňaza pokladala za svojho človeka a mala k nemu dôveru. ´Je to kňaz a náš človek,´ myslela si, uvedomujúc si národnú svoju príslušnosť. Keď odchádzala, z kuchyne zacítila zaváňať vôňu vypražených kureniec a uhorkového šalátu. Zaváňalo domácou dôverou a jej neurčité pomyslenie na svetskú spravodlivosť štátu. Na kuchynskú dôvernosť štátu, jeho hlavy, na malomestské prostredie mestečka Bánoviec bola citlivá ako väčšina dobrosrdečných občanov, zmýšľajúcich po susedsky.“
Tá vôňa nedeľných vyprážaných kureniec a uhorkového šalátu, zoraďovanie prosebníkov na audienciu kostolníkom, bozkávanie ruky, hrubý notes hlavy štátu – včera dekana, dnes prezidenta-dekana, zajtra Vodcu a prezidenta zrkadlí farbu a chuť doby, je to posolstvo: sme malí. O pár stránok ďalej v knihe, o pár kilometrov ďalej v reáli, vo vyšetrovačke bratislavskej väznice aj agent bezpečnosti poúča dobitého Menkinu o tej správnej vízii Slovenska ako krajiny predovšetkým malej, s veľkým svetom neporovnateľnej:
„Aj keby sme mali diaľnice, neboli by to diaľnice, lebo by nikde ďaleko neviedli. Iba z Bratislavy do Prešova. Slovom, gangster by musel u nás unikať, ako sa vraví, pred rukou spravodlivosti na rebrináku. O volskom záprahu sa predsa nedá snívať… Ale u nás nemôže byť mladý človek ani zbojníkom, akým bol napríklad Jánošík. Prečo? Lesné správy majú všade zavedený telefón… Ako rozumný človek, aspoň toľko uznajte, v našich slovenských pomeroch nemôžete byť ani rozvratníkom. Túto výhodu svojej malej vlasti musí lojálne priznať aj nekritický mladý človek. Nemôže byť, rozumejte, ani teroristom pozoruhodnejších rozmerov. Takým malým rozvratníčkom môže byť, ako ste aj vy.“
Vyšetrujúci dlho vyšetrovaného o syndróme malosti nepresvedčuje, to prenechá odborníkom na bitie. A Menkina prijíma v cele, kde sa zotavuje, ich argumenty iba s inými závermi: „Nemôžeme mať diaľnice, ktoré vedú niekde ďaleko. Vedú iba z môjho väzenia do Prešova, po hranice, po hranice, na ktoré narážame. Všetko pravda. Nenávidím. Komunisti nenávidia ako ja… A komunisti predsa unikajú z tesných hraníc ciel, zo zamurovanej svojej vlasti. Darí sa im to aj na volskom záprahu…“
Bolo by lacné po polstoročí ironizovať, že „najďalšia autostráda, priama ako lúč“, „z Bratislavy do Moskvy“, ktorú si vysnil Menkina – a nielen on – sa ukázala byť krivoľakou a hrboľatou cestou, na ktorej sa polámalo nejedno koleso. Väzenie, ozajstné i symbolické, nie je však najvhodnejším miestom pre jasnozrivé koncepcie. Poľahčujúcou okolnosťou, ak sa niekomu žiada, je večné milosrdné útočisko neúspešných – doba. Doba zložitá, ťažká a paradoxná.
Čas Tatarkovho románu je presne vymedzený. Je to 27 mesiacov, jedných z najpodivnejších v uplynulom storočí. Tretina z tejto doby dostala v svetovej historiografii názov „čudná vojna“. Čudná nebola však iba situácia na západnom fronte medzi septembrom 1939 a júnom 1940, ale celý čas bol poznamenaný prekvapeniami, zlými paradoxmi, predovšetkým však kŕčovitou snahou prešvindľovať sa dobou, dejinami, zodpovednosťou, a za ten čas uchmatnúť, čo sa dá. Platí to o veľmociach, malých štátoch, ľuďoch veľkých i nepatrných.
Poľskí financi „v zelených uniformách so švihácky nasadenými čiapkami“ na čerstvo okupovanej kysuckej železnici, ktorí sa objavujú hneď na tretej strane knihy, stali sa čoskoro prvými obeťami svetovej vojny. Skutočne prvými, pretože tu sa začalo bojovať ešte pred 1. septembrom 1939. Uplynú dva roky a niečo, a po tejto železnici pôjdu zo žilinskej stanice vlaky s určením Osvienčim. Do továrne na smrť, ktorú pre celoeurópske spolužitie nacisti zabiehali práve na poľských občanoch. Britská politika vyčkáva a robí, čo môže, aby Nemci uviazli vo vojne kdesi inde, aby sa napokon uprostred roku 1940 ocitla osamotená v zápase o život alebo smrť. Na východe robí Stalin to isté, iba brutálnejšie, dlhšie, a trest bol tiež väčší. Za veľkými dravcami idú menší – Maďarsko i Bulharsko, i tí celkom malí a závislí, ako Chorvátsko a Slovensko. A celkom dole, mimo prvých stránok novín, tisíce drobných usilovníkov, ktorí možno dlho čakali na príležitosť, alebo iba vycítili chvíľu.
„Chvíľa“ je presný výraz pre túto dobu, keď sa udialo tak rýchlo a tak veľa zmien, že kalkulácie boli krátkodobé, rozhodovania spontánne. Niekto sa rozhodol sám – jednému stačila hodnosť, honor, uniforma, praktickejší odpovedali ráznym činom na naliehavú otázku: Čo odpovieš svojim deťom, keď sa ťa spýtajú, kde si bol, keď sa rozdávali majetky? Za niekoho rozhodli iní, najmä ak nemal tú správnu národnosť, náboženstvo či pôvod. Iných hnalo svedomie, záujem, presvedčenie k aktívnemu odporu; nebolo ich veľa, ale dosť. Väčšina však čakala. Vtedy to ešte šlo, čas sa však krátil.
Tatarkov hrdina profesor Menkina prekročil hranicu čakania už dávno, prv ako 22. júna 1941 „začal sa gigantický zápas“. To nie je termín Tatarkov ani historikov, ale najfrekventovanejšie slovo vtedajšej propagandy. Končilo sa čakanie, ale nie lákanie. Po filme o poľskom ťažení, pohotovo premietanom po dedinských krčmách a školách, prichádza ďalšie dielo – Od Tatier po Azovské more. V rokoch 1941 – 1942 amplióny na námestiach hučali ešte hlučnejšie a víťaznejšie, reči i skutky moci boli radikálnejšie a sebavedomejšie. Arizátori si oddýchli, pretože okradnutých už nemali na očiach. Aj v malej krajine však bolo čoraz ťažšie nevidieť, že nielen veľký svet je rozdelený, ale že ani malé pomery nevylučujú veľké zločiny. Čas čakania sa končí a začína sa čas rozhodovania, predvečer činu.
Tatarka písal knihu s časovým odstupom sedem rokov, teda toľko, ako nás dnes delí od vzniku súčasnej Slovenskej republiky. Iste už nie „farskej“, aspoň nie v zmysle dekansko-bánovskom. V angličtine slovo parochial okrem významu farský znamená aj úzky, obmedzený, ohraničený. Tatarka bol frankofónny, ale jeho kniha je o všetkých týchto významoch. Písal o dobe a v dobe, „keď sa všetko ponímalo politicky“. Tí, čo sa dožijú doby, keď to bude u nás inak, možno budú čítať jeho knihy iba ako literatúru. Zatiaľ je to aj svedectvo.
Domino fórum, roč. 9, č. 18 (2000), s. 8 – 9.
V prútených kreslách Dominika Tatarku
Dušan Dušek (2000)
Možno som mal šťastie, že som ako prvú knihu od Dominika Tatarku čítal novelu Prútené kreslá, jej druhé vydanie z roku 1964, útly zväzok, ako sa v tých časoch hovorilo, lebo všetky knihy boli viazané v plátenných väzbách, zhruba 7 AH, čiže autorských hárkov, knihu plnú jasu, prívetivej radosti a múdrosti.
Už prvý lúč svetla sa nijako nedal prehliadnuť, bol hneď na obálke, na titulnej strane – tmavé slnce vo výstrihu kresby hlavnej hrdinky príbehu Daniely. Nemusím nič zveličovať: kniha ma oslnila a nadchla. Nijakú lepšiu som dovtedy od slovenského autora nečítal. Stal som sa skalným čitateľom Dominika Tatarku a ostal som ním dodnes, aj keď, ako vidieť, už dosť zvetraným. Dni idú. O rokoch ani nehovoriac.
Prútené kreslá boli pre mňa vo chvíli, keď som sám začínal písať, podobným zážitkom ako poviedky Hemingwaya a Babela, knihy Kafku, Prousta, Hesseho, Wolfa alebo Faulknera, či iných svetových autorov. Keď to trochu preženiem a pridám trochu príležitostného pátosu, môžem hádam povedať, že ma lákali a zasväcovali do spisovateľského remesla. Neskôr som prečítal naozaj všetko, čo Dominik Tatarka napísal po tejto knihe, no nie všetko, čo napísal pred ňou: zo starších kníh poznám iba Pannu Zázračnicu a Démona súhlasu. A niekoľko poviedok. Všetko som sa to chystal znovu prečítať – hoci také Písačky čítavam pravidelne a len nedávno som znovu prečítal posledné vydanie Navrávačiek – chcel som strčiť nos do všetkých jeho kníh, čo mám, dokonca som v starých Slovenských pohľadoch vyhľadal a doslova vdýchol nádhernú erotickú poviedku Jeho príbeh je ďakovaním, ale nemohol som začať ničím iným ako Prútenými kreslami. A mal som opakovaný, rovnako intenzívny zážitok ako vždy doteraz, ba oproti prvému čítaniu ešte o to radostnejší, že som sa už dopredu mohol tešiť na niekoľko výnimočne krásnych miest a pasáží, ktoré som schopný čítať aj niekoľkokrát za sebou, napríklad to miesto na strane 136, ktoré ma vždy dojíma a zároveň rozosmieva, keď Daniela s oslnivým gestom vyberie z výstrihu prs a dá ho pobozkať nebojácnemu rytierovi Bartolomejovi Slzičkovi, rozprávačovi príbehu. Ale stav vecí je taký, ako píše Dominik Tatarka, že „každá žena, hoci priateľka a tak ďalej, nosieva v záňadrí dva prsy. Čo by jej druhý povedal, keby zostal ukrátený? So zhovievavým a či ľútostivým úsmevom alebo proste z charakteru a dôslednosti vyňala aj ten a dala mi ho.“ Nuž, kto by v tej chvíli nechcel byť Slzičkom – ja určite.
A dá sa to: znovu a znovu.
Po dočítaní Prútených kresiel som si zrazu uvedomil, že na to, aby som chvíľu uvažoval o tvorbe Dominika Tatarku, nemusím tentoraz čítať nijakú z jeho ďalších kníh, všetko dôležité a ťažiskové, pokiaľ ide o jeho témy a motívy, sa dá ľahko nájsť a pomenovať aj v tejto jednej. A tak sa to pokúsim stručne vymenovať – s vierou, že keď na niečo zabudnem, dočíta si to každý dychtivec a snívač sám a pošle mi o tom priateľskú správu.
Takouto správou je aj príbeh Bartolomeja Slzičku čiže Dominika Tatarku, ktorý sa tesne pred druhou svetovou vojnou dostal na štúdiá do Francúzska. Stručne: celá kniha je doslova prežiarená motívom svetla, letí cez ňu ako šíp, ktorý pomáha odhaľovať všetky ostatné chodníčky rozprávania, vyberá ich z temnoty, funguje ako svetelná signalizácia, ktorá nám nedovolí zablúdiť. Už prvý opis Daniely je príznačný: vynára sa z prítmia, najprv nohy, sukňa, až napokon celá postava, oslepená svetlom predsiene, ktoré jej vytvára dúhovú svätožiaru okolo čiernej, chlapčensky pristrihnutej frizúry. Iná ženská postava má ľanové svetlo z rúna na hlave. A vzápätí si na inom mieste môžeme posvietiť do tváre ženou ako lampášom. Toto svetlo v opakovaných sivých pohľadoch Daniely je zároveň teplom, priateľstvom, radosťou, ponukou základnej gramatiky, pestovaním citov – je to možnosť byť nablízku s človekom, ktorého nosíme v hlave ako tichú láskavosť života. Koniec predchádzajúcej vety je doslovným citátom, v ktorom môžeme vychutnávať každé slovo veľkého spisovateľa, keď sa vďaka jeho majstrovstvu môžeme pri čítaní dychom a jeho literárnym jazykom dotýkať sveta okolo nás. Alebo ešte ináč: toto svetlo je v Prútených kreslách a v celom Tatarkovom diele najdôležitejšou esenciou vnímania a podania ľudského života, kde je základnou hodnotou sloboda, kde nikto nemusí brať na vedomie, čo nechce; kde si ľudia ponúkajú lásku ako prostý dar; kde sme odsúdení na to, aby sme si pestovali svoje city; kde rozumný je ten, kto si nič nenechá iba pre seba, kto sa pokúša hovoriť o všetkom úprimne a nezakryte; kde sa chlebom skúša chuť vlasti; kde sa nebránime dojímaniu a dojatiu; kde si treba vážiť šťastie, že si dvaja (a nielen dvaja) ľudia rozumejú, že si to vždy zreteľne vyjavia, vyslovia odhodlanie, že zostanú spolu; kde sa máme uctiť a cítiť sa medzi sebou ako doma; kde každý človek, má povinnosť brániť svoje osobné stanovisko, svoj kruh, ktorý okolo seba opísal ako kúzelník; kde toto všetko zapadá do gramatiky, ktorú raz Bartolomej Slzička bude učiť deti v škole, pričom tými deťmi a zároveň žiakmi sa stávajú všetci čitatelia Tatarkových kníh.
My všetci, ak chceme, sedíme v prútených kreslách na terase, pričom musíme dbať na to, aby sa niekomu, kto neovláda ani základné pravidlá pravopisu, nepodarilo tieto kreslá od seba oddeliť. Stačí pozorne načúvať nášmu učiteľovi a jeho skúsenosti, v ktorej je ponuka láskavého kantora. Prútené kreslá sú knihou, v ktorej sa mi vracia detská túžba, že sa z čitateľa stávam hrdinom jej príbehu, že si v jej príbehu predstavujem samého seba; zároveň sú knihou predtuchy a prorocky presnej vízie toho, čo ničí svet priateľstva a vzájomnej komunikácie, čo autora čaká v ďalšom živote – až sa nechce veriť, že aj po Bartolomejovi Slzičkovi ide vo Francúzsku polícia, premenená neskôr na totalitnú komunistickú moc doma, ktorá až do posledných chvíľ ničila súkromný život Dominika Tatarku. Vzdoroval a vzdoruje. Aj toto je gramatika, ktorú by sme sa z jeho kníh mohli naučiť a z času na čas si ju aj povinne, či skôr dobrovoľne zopakovať, aby sme už navždy vedeli, ako sa máme správať, keď nás prikvačia zlé časy. Znie to pateticky ako väčšina toho, čo tu rozprávam, ale je to iba obyčajná pravda, ustavičná ponuka. O to skôr a o to väčšmi, že Dominik Tatarka svoje posledné knihy písal a rozprával podľa svojho života, v ktorom napriek démonom okolo neho bola stále vzácna a vznešená vrúcnosť, vľúdnosť a veľkorysosť, úprimná náklonnosť ku každej drobnej radosti.
Uprostred takéhoto svetla som sa ocitol aj pri zatiaľ poslednom stretnutí s Prútenými kreslami a ich autorom. Mám ten istý zážitok: zabúdam na všetko okolo seba. A znovu tú knihu dočítam. A čo sa mi nestane. Za posledným listom, niekde pri tiráži, nájdem starý ústrižok z poštovej poukážky: je to môj celkom prvý honorár za poviedku v Mladej tvorbe, dvojčíslo 8/9, ročník 1964. Práve sem som si ho odložil. Na najlepšie miesto – k príbehu za korunu, lebo práve to je honorár, ktorý si Bartolomej Slzička dojedná za jeho porozprávanie. Táto minca je pre mňa celkom iste jedinou našou korunou z rýdzeho zlata.
V roku 1976, niekedy v jeseni, keď sa ho normalizačný režim pokúšal vygumovať z literatúry a z pamäti ľudí, sme ho spolu s Dušanom Mitanom navštívili v jeho dome. Otvoril nám, podal ruky, potešil sa, že sme prišli. Okolo nôh nám behal čierny pes Nox; olizoval nám ruky. Dominik povedal: „Stále by sa nežnil.“ Priniesli sme mu naše knižky; listoval v nich, spomínal, ako mu v Martine vyšla prvá knižka, ako to oslavovali. Hovoril, aby sme ho zase niekedy zavolali medzi nás, keď sa stretneme. Ponúkol nám jabĺčka – a hovoril, že by rád napísal knižku o všetkých ľudských prejavoch, o všetkom, čo ľudia robia: od modlitby až po revolúciu. A potom ešte hovoril, že má poznámky o tom, ako teraz žije, muž na penzii, ale musel by to všetko prepísať a akosi sa mu nechce. Možno z toho neskôr boli jeho Písačky. Niekoľko ráz povedal, že musíme tie naše knihy zapiť, pozýva nás do Veľkých Františkánov, má totiž peniaze. Podarilo sa mu do mestskej galérie predať obraz s jeho portrétom, ktorý namaľoval ktorýsi zo vtedajších národných umelcov, no ten sa ho chcel zbaviť, čo už s takým spisovateľom, ktorý je tu všade zakázaný, tak mu ho poslal taxíkom. Obraz sa volal Dominik Tatarka. No s takýmto názvom si ho mohol aj Dominik strčiť za klobúk. Vymyslel nový: Muž s novinami. Ten už galéria kúpila. A tak sme išli do vinárne. Smial sa: mohol sa sťažovať, ale nesťažoval sa, rozprával nám svoju veselú historku, sršal silou a radosťou. Schádzali sme z kopca, držal nás s Dušanom pod pazuchami, veľký, starý a múdry chlap, krásavec. Potom nám položil ruky na ramená. A ja som tieto chvíle vnímal ako obrázok alebo záblesk – možno jednu alebo dve vety z jeho knihy. A možno aj z Dušanovej a možno aj z mojej. Odpustite túto trúfalosť a domýšľavosť. My sme sa pod tými jeho rukami, aj keď to možno neznie chlapsky, naozajstne nežnili. Ak sa to len trochu dá, prosím, vezmite si z toho dotyku, rád sa s každým o jeho vzácnu cenu podelím.
Nezmieriteľný boj s démonom súhlasu
Peter Smolík (2001)
Keď som pred čosi vyše pol rokom stál za rečníckym pultom v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave a predstavoval knihu Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, vôbec som nedokázal odhadnúť reakcie verejnosti. Nemôžem tvrdiť, že by sme nemali nijaké obavy z možných dôsledkov, ale skutočný strach sme mali iba z toho, že práca zostane bez odozvy, že z nej zostane taký istý výkrik do tmy ako zo všetkých dovtedajších snáh v tejto oblasti. Náš strach sa našťastie ukázal ako neopodstatnený. Záujem o knihu je veľký a kniha vyvolala aj širokú celospoločenskú diskusiu. Má komerčný úspech a drvivá väčšina kritík a reakcií bola pozitívna.
Pri rozhovore mi jeden dobrý priateľ vmietol do tváre výčitku. „Ja keby som bol na vašom mieste, tak Cenu Dominika Tatarku odmietnem. Čo vás troch môže spájať s Tatarkom? Veď to bol komunista, autor budovateľských scenárov, nepriateľ cirkvi, čo dal najavo vo svojej práci Farská republika!“ Som nepriateľom takéhoto paušálneho odsudzovania. Veď každý z nás prežil v živote obdobie, keď bol tým, kým nechcel byť, alebo nebol tým, kým chcel byť. Ale otázka bola vyslovená a na takú otázku si človek musí dať, aj keď iba sám pre seba, odpoveď. Čo nás teda spája s Dominikom Tatarkom? Je to v každom prípade úsilie o burcovanie verejnej mienky. Je to snaha o ustavičný, nezmieriteľný boj s démonom súhlasu. Tí spravodliví, čo celý život čakajú, ako to dopadne, sú zodpovední za stav nielen našej spoločnosti, ale aj našej európskej civilizácie. Ak nám chce ktokoľvek nahovoriť, že nesmierne utrpenie prenasledovaných zločineckým režimom bola iba akási prechodná epizóda pri ceste k šťastným zajtrajškom, tak nestačí si o tom iba niečo myslieť, sme povinní pred verejnosťou zvolať: „To je lož!“ Nie pre revanš, nie z nenávisti, ale preto, lebo v spoločnosti je stále plno budovateľov šťastných zajtrajškov odhodlaných použiť akékoľvek metódy. Iba zlyhávajúca pamäť národa a démon súhlasu ich môžu korunovať na vrchol moci. Lebo každý diktátor je šialenec a ako taký nebýva zodpovedný za svoje činy. Za jeho činy sú zodpovedné tisíce pritakávačov.
My veriaci ľudia máme však jednu výhodu. My vieme, že konečné víťazstvo je na strane „hlasov volajúcich na púšti“, iba nesmieme dopustiť, aby prestali znieť. A tak mám k vám napokon jednu prosbu: kedykoľvek by sa vám zdalo, že upadáme do pohodlného ticha, že sa stávame štatistami spoločenského diania, príďte nám za to vynadať. Povedzte nám: „Choďte a vráťte cenu Dominika Tatarku, lebo jej prestávate byť hodní.“ Pevne dúfam, že vždy nájdeme v sebe dosť síl na to, aby sme pozdvihli svoj hlas a zabojovali proti démonovi súhlasu.
Čo je v živote najdôležitejšie
Ján Johanides (2002)
Obaja sa narodili na drsnej a ubíjajúcej periférii územia bez kultúry, v ktorom stáročné zvyky porodené nevyhnutnosťou držať sa zubami-nechtami života ako šteňatá i v tom najutláčanejšom prostredí, kde sa síce ako-tak dá dýchať, ale už nie natoľko dúfať (dúfanie si tam predstiera aj sám pred sebou ten, ktorý sa pokúša dúfať), obidvaja sa narodili – ak by sme to vzali z hľadiska bulvárnych článkov, senzácií, predpovedí v novinách – ako zbytočné, bez rozpakov zatratiteľné zrnká pušného prachu v nábojnici, ktoré sú povinné padnúť alebo nepadnúť za zamatového a pozláteného kráľa, cisára, či prezidenta, padnúť zbytočne, pretože v živote týchto drobných ľudí sa Život rovná Smrti, ale smrť sa podľa týchto zákonov skutočnému životu rovnať nesmie, obidvaja, títo dvaja blíženci, ktorí sa osobne nikdy nestretli, ktorí sa narodili v tom istom roku pred začatím prvej svetovej vojny – jeden v šedej a prachudobnej štvrti s ironickým názvom Belcourt, druhý o niekoľko tisíc kilometrov na východ v Drieňovej, v hustom svalstve vrchov a hôr – obidvaja odkázaní na primitívnu ale vrúcnu láskavosť materí: Camus a Tatarka. Obidvaja predstavujú – jeden viac, druhý menej – Camus ešte nedomeraný význam pre frankofónnu literatúru a ja si myslím, že Tatarka nielen pre slovenskú, ale aj stredoeurópsku literatúru – stálice prvej veľkosti na oblohe literatúry.
Camus a Tatarka boli – nielen svojím spôsobom blíženci, no nie ve zmysle Castor a Pollux ako Simone de Beauvoire a Sartre, ale – akoby obidvaja sajúci z jedného prsníka Kybelé tej doby, doby prvej polovice dvadsiateho storočia. Obidvaja vyhrotení senzualisti veriaci v romantický materializmus (kto chce, pochopí, o čom je reč) sa prebíjali k poznaniu, v ktorom však nechceli vidieť tieň vlastnej domýšľavosti. Obidvaja žili pod jednotiacou strechou Paríža, obidvaja sa snažili vyrovanť s puncom Parížanov, obidvaja mysleli na otcov, ktorých stratili v začiatkoch prvej svetovej vojny. Jeden na rieke Marne, druhý v kotli krvi Ruska. Obidvom to ovplyvnilo celý ďalší život i keď ich životné osudy sa uberali rôznymi cestami k odpovediam na jednu, obidvom spoločnú otázku: aký zmysel má život človeka a jeho vzbura proti osudu. U obidvoch spisovateľov stála žena nie ako prostredník vyšších svetov, ale ako darkyňa pozemského neba.
Hneď na začiatku ich životov sa udiali akoby navzájom spojené a oboch podistým ovplyvňujúce okolnosti: Camusovej matke – analfabetke, vdove po zuavovi pošlú z veliteľstva francúzskej armády črepinu zo šrapnela, ktorý zabil jej manžela a otca dvoch chlapcov – ale ani najmenšiu maličkosť po ňom, po jej manželovi. Poslali jej iba tento kúsok z „oceľového vraha“, ktorého potom ukazovali rodine.
Keď Tatarka, otec Dominika musel tiež narukovať takisto do prvej svetovej vojny, jeho budúcu smrť akoby jasnovidne ohlásili kone. Jeho obľúbené kone, s ktorými vedel svojsky komunikovať. Po odchode gazdu na front sa svorne vymanili z maštale a nedali sa nikomu polapiť.
Nie je to ojedinelý prípad: Miroslav Hanuš, autor dvojdielneho románu Poutník v Amsterdamu a Osud národa použil dokumentárny materiál o Mikulášovi Drábikovi, zvestovateľovi pádu Rakúsko-Uhorskej monarchie a jeho vzťahu ku koňom, ktoré práve tak ako kone otca Dominika Tatarku boli upriamené, viazané na svojho gazdu.
Aj Dominik mal vo svojej nekompromisnej povahe v mojich porovnávajúcich očiach čosi nespútateľné, ako kone jeho otca.
Pravdaže, náš Dominik Tatarka, človek s láskavou dlaňou, uviedol na neodtajiteľnú scénu nášho vnútorného života tie najzákladnejšie veci: telepatiu medziľudských vzťahov, vrúcnosť medzi milovanými ľuďmi – túto devízu, ktorú na Západe pomaly nechápu, lebo s veľkou ľútosťou pozorujeme, že vädne, pozvoľna odumiera a napokon opŕchne cit, zatiaľ čo oproti tomuto stavu dáva rozkvitnúť iba pocitom. Pocit znamená: daj mi, poskytni mi, venuj sa mi. Cit hovorí: dávam ti bez toho, že by si sa pýtal, pýtala, obetujem sa, lebo viem, čo je obeť, milujem, lebo viem, čo je láska, láska, ktorá je viac ako rozkoš.
Dominik Tatarka aj Albert Camus nie sú a nikdy neboli mojimi bezproblémovými idolmi, ale príbeh Tatarkovej matky, modleníčky, ktorá drie na roli až do vysilenia, v mnohom podobná Solženicinovej Matrione, či slovenskému kultu sedembolestnej Panny Márie mi je oveľa bližšia ako vzor vzbury pre mladých, ktorou nádherným štýlom pokúša Camus. Istý francúzsky kritik po Camusovom predčasnom skone poznamenal napolo ironicky, napolo vážne: Keby bol žil dlhšie, stal by sa na nešťastie teistom.
Vďačím nebesiam, že takú jemnú, mysterióznu a mne nanajvýš – povedal by som priam krvne – príbuznú prózu, ktorá sa dá zrovnávať s Turgenevovou poviedkou Mumu, s Tolstého Cholstomerom, s Dostojevského Slabým srdcom napísal aj Dominik Tatarka v príbehu Ešte s vami pobudnúť o tejto svojej matke a o problémoch, ktoré stoja v pozadí tohoto príbehu a príbehov Rozhovorov bez konca.
Táto próza stačí, aby som ho považoval za človeka, o ktorom môžem povedať, že som rád, že som ho poznal osobne a strávil s ním nejeden, pre mňa tak povzbudzujúci večer, kým som ešte býval v Bratislave.
Tatarka našiel svojho Boha v pokore a odvahe.
Západná kultúra povedala Bohu, že ho nepotrebuje a nechce. Povedala dejinám, že sa z nich nepoučí. Nadovšetko uctieva Ja a vytvorila pri tom akési „Rosemarino dieťa“, ktoré – ako napísal americký publicista Cal Thomas – sa stane neovládateľným, ak sa nevrátime k tomu, čo bolo kedysi v živote najdôležitejšie.
Diabolská nevinnosť
Rudolf Fila (2003)
Pravdepodobne mám o esejach celkom bezhraničnú predstavu a neviem preto, či vás môžem v tomto smere uspokojiť svojou spomienkou na Dominika Tatarku. Bude vďaka mojej pamäti-nepamäti v dátumoch nepresná a faktograficky taktiež problematická. Ospravedlniť jej prednesenie môže azda iba fakt, že laureát tejto pocty, literát-neliterát, musí sa pokloniť Dominikovej pamiatke. A celkom privoľne (alebo frivolne?) sa domnievam, že nemôže rozhodovať, či sa tak stanne vedecky neosobným, alebo celkom intímnym spôsobom. To už závisí od fundovanosti a možno taktiež od osobného vzťahu: k Tatarkovi, k porote, či k vám všetkým. Neviem, či sa mi vôbec čosi z toho môže podariť.
Ako motto som si preto na pomoc vybral úryvok z básne Jožka Mihalkoviča Zimoviská.
Človeku býva ticho
celé dni. Vo tme
vstupuje, ruku pred sebou,
na chrbte prázdny ruksak miestnosti, nevidí,
previsnutý vinič
bez hrozna, výseč oblohy, znetvorenej
šľapajou na utešenom vosku, nazerá
ale
iba tak, že si nevidí pre oči; zápasí,
aby sa nepohol
ani na obrátenie svätého Pavla,
keby sa nazdal počuť, zreteľne,
ako za ním ktosi plače.
Navozili sme uhlia na zimu.
V pivničnom okne pahorku tŕpne ticho
ako pri generálnej oprave mučidiel.
Čo budeš.
Podrobne preži chôdzu. I deň je krok.
Hodiny nevyťahuj, nepôjdeš dozadu.
Na tŕň v päte nedbaj, nech si zemi ľahký.
Príslovím nezahováraj.
Ak ty nepôjdeš na dom, pôjde dom na teba.
Zima je široká. I zveri,
chodiacej taktiež peši, prichodila dlhá.
„Neurvalá“ noblesa Tatarkovho slovesného prejavu s povznášajúcim pátosom neliterátskej formulovanosti ho okrem už citovaného Mihalkoviča v mojich očiach približovala predovšetkým Franzovi Kafkovi. Spôsobom v slovenskej próze bezpríkladným. Vtedy, najmä v šesťdesiatych rokoch, našiel srdečný ohlas najmä u mladých. Počúvali sme jeho suverénne sóla v redakciách literárnych časopisov, ale aj v reštaurácii oproti, na tej istej Štúrovej ulici. A neskoršie buď uňho v byte, alebo častejšie – ku koncu života – sediac na múriku, ktorý obkolesuje dvor ŠUP-ky. Tam sedával v posledných rokoch svojho života často pri pochôdzkach blízko bytu, v stále zúženejšom okruhu. Živé, niekedy až útočne živé! Na hranici pátosu, avšak nikdy neprekročil chlapský a tobôž oslabujúci, či vyprázdňujúci limit.
Dostredivosť humanity, vyvažovaná a súčasne akcentovaná výkričníkmi naliehavej adresnosti, bral človek od neho ako impulz k sebaspytovaniu, duševnému obohacovaniu. Aj keď dopad mohol niekedy zaznieť až drasticky, lebo terč má svoj tmavý stred. Uzáver dostal očistnú silu. Najmä v čase inštitucionalizovanej hanby! Predstavovali ju pre nás sedemdesiate roky!
S jeho mladším bratom Janom Skácelom, významným moravským básnikom, som sa poslednýkrát videl práve na Tatarkovom pohrebe. Na návštevu k nám som ho neprimäl, vracal sa rýchlo do Brna, aby ho krátko na to, ešte v tom istom roku, opustil navždy. Odišiel za Dominikom, a tak sa obaja bojovníci za slobodu nedočkali konca režimu, ktorý ich gniavil. A prestali chodiť novoročenky so štvorveršiami priam orientálnej koncentrovanosti. V Dominikovej pozostalosti by ste ich našli určite všetky.
Čo týchto dvoch spájalo? Pravdepodobne to, čo k nemu pútalo aj Jožka Mihalkoviča, s ktorým sme Dominika navštívili už v dobe zúženého akčného rádiusu – doma. Kadenciu úvah sme našli neporušenú, azda ešte zhustenejšiu. Mám túto návštevu v živej pamäti a Jožko by ju vedel iste aj slovesne iskrivo evokovať. Zvolil som preto ako motto úryvok z básne Zimoviská, v ktorej som zacítil okrem dobovej paralely aj poetickú, v slovenskej spisbe výnimočne naliehavú nôtu. Jeho nervná, a preto i zraniteľná citlivosť tvorí podľa mňa istú paralelu k Tatarkovej na výsosť civilnej poetike.
A musím na tomto mieste ešte spomenúť priateľa z najmilších – taktiež bohužiaľ nebohého – Oskára Čepana. Prísneho a láskavého strážcu kvality vo všetkých dobách a na všetkých umeleckých postoch – vrátane archeológie. Jeho vedecká dôslednosť sa podivuhodne spájala s cítením výsostne umeleckým. Oskár Čepan považoval Dominika Tatarku za autora imaginatívno-intelektuálneho razenia, ktorý síce v rámci slovenskej spisby pôsobil na poli reflexívnom, avšak so silným, niekedy až naturisticky zmyslovým zafarbením. Myslím, že táto charakteristika je nielen výstižná typologicky, ale aj prihliada na dobové parametre. Tatarkova nervnosť sa im nemohla vyhnúť a cítil sa nimi preto aj poznamenaný.
Kafkovské relácie v súvislosti s jeho dielom sa mi pripomenuli pri čítaní knižky francúzskeho autora Alexandra Vialatta, ktorá má názov Kafka alebo diabolská nevinnosť. Zdalo sa mi, že by tento titul bolo možné preniesť aj na dielo Dominika Tatarku. Chvíľami až príliš usvedčujúci tón a metodika neliterátskeho čítania skúmaného autora by mu určite pristali. Etické aspekty, ktoré sa tu javia niekedy na literatúru až príliš drsné, však sledovaného autora neznižujú, najmä nie krehkosť jeho človečenstva, ktorým sa naopak argumentuje v jeho prospech ako „básnika sujetu“. Znamienko rovnosti medzi autora a človeka tu kladie napodiv práve v maximálnej miere jeho literárne dielo, ktorého zdroje, príčiny aj zmysel nebývajú vždy a pre každého z čítania najčitateľnejšie.
Posledné texty Dominika Tatarku napriek vybrúsenej literárnej podobe, charakterizujúcej „písačky“ ako artefakt, sme čítali v zmysle totálnej expresie a v tomto ustrojení mi pripomínali spolubratislavčana z 18. storočia, ktorý sem prišiel z Viedne. Sochár Franz Xaver Messerschmidt tu zomrel vo svojom dome na Podhradí, zbúranom pri komunistickej „úprave“ Bratislavy. Človečenská variabilita jeho tzv. charakterových hláv neprotirečí v škále výrazových rozdielností geniálnym zjednodušeniam. Výrazy nepôsobia teatrálne, ale korenisto, a dajú sa preto povýšiť na typy. Naskytla sa mi v tomto prípade príležitosť prepojenia evokácií slovesného výraziva s výtvarným, čo môžete pokladať za určitý stupeň choroby z povolania, ktorú by mi Dominik určite nevyčítal. Vždy sa mi totiž zdalo, že jeho slovesný typ obohacujú silné vizuálne akcenty a jeho reakcie na výtvarno mi to potvrdzujú. Tatarkovské poňatie kultúry ako vedomia a svedomia národa sa mi javí ako skvelé a povzbudivé potvrdenie tejto úvahy.
Preto otázka literárnej a umeleckej subjektivity, dikcie či rukopisu v zmysle najvnútornejšej subjektivity a jej vyjavenia by našla v diele Dominika Tatarku celú škálu prístupov. Neviem, či jestvuje v tejto chvíli taká štúdia, ktorá nesleduje iba monografické údaje a vývinové charakteristiky v slede jednotlivých diel spolu s analytickým aparátom. A to v chronologickom poradí, viazanom na vzťah autora k dobe, na jeho angažovanosť v jej peripetiách.
Máme dosť skúseností o tom, že umelci, až na tých najezoterickejších ezoterikov, sa z mlyna času, najmä toho obecne ľudského, teda dejinného, nedokážu vymknúť. A väčšinou ani tí, čo sa snažia vybŕdnuť z doby, ktorá ich často aj gniavi – v nestráženom momente ukážu svoje stigmy. Nepriamo – alegoricky, či metaforicky, alebo iným literárnym znamením. V Tatarkovom diele nájdeme celý rozkmit, ktorý však nedokážem jednoznačne určiť ako iba literárny. Lebo práve opozícia artificiálnosť verzus ľudská angažovanosť neostala uňho nikdy v úzadí. A najmenej už v nezaznamenanej ezoterike jeho intímnych úvah prednesených v najužšom priateľskom kruhu.
Cítim sa veľmi poctený, že som sa ich mohol zúčastniť a že ma vážená porota v tejto účasti potvrdila. Ďakujem za tú poctu.
Literatúra ako kultúra rozumu a kultúra srdca
Stanislav Rakús (2004)
Jeden z najvýznamnejších literárnych kritikov, ale aj historikov slovenskej literatúry a kultúry, prvý nositeľ Ceny Dominika Tatarku, Milan Hamada, hovoriac o kultúre rozumu a kultúre srdca, charakterizoval Tatarkovu koncepciu kultúry ako kultúru srdca. V týchto súvislostiach konštatuje, že Tatarkova filozofia lásky súzvučí s filozofiou Jana Patočku, v ktorej hrá dôležitú úlohu, voľne povedané, život v odovzdanosti, život mimo seba, nie to, čo oddeľuje a zatvára, ale čo je otvorenosť sama.
Vraciam sa k týmto myšlienkam nielen preto, že od ocenenia Milana Hamadu v roku 1995 uplynulo jubilejných desať rokov, ale aj preto, že problém kultúry rozumu, srdca, odovzdanosti a otvorenosti, na ktorý Milan Hamada upozornil, sa mi zdá úzko spätý s existenciou a zmyslom literárneho diela.
Jeho otvorenosť pramení z faktu, že na rozdiel od textu, tohto produktu autorskej solitérnosti a samoty, implikuje v sebe aj netextové zóny, ktoré dovoľujú prostredníctvom múzického čitateľa tematizovať hĺbkový prienik emócie do ľudského vnútra. Literatúra, osudovo viazaná na slová, nástroje rozumu a myšlienky, môže tak vďaka tomu, že čitateľ na rozdiel od autora nevykonáva nijaké verbálne úkony, zato však slovné náznaky a situácie dotvára prežívaním, vypovedať to, čo je slovami nevypovedateľné.
Z tohto hľadiska je dielo synkretickým prejavom slov a mlčania. Účasť čitateľa na tomto zoskupení verbálnych a neverbálnych zložiek diela je až taká vysoká, že by sme ho mohli nazvať druhým autorom. Nevzťahuje sa to iba na modelovanie emotívnych, slovami nevyjadriteľných vrstiev tematickej fikcie, ale na všetky dotvárajúce úkony, ktoré autorsky nevyhnutné odďaľovanie látky od tvaru premieňajú na čitateľsky finálne približovanie látky k téme. Zo súhry textových a netextových polí diela, zo súčinnosti jeho produkčných a recepčných procesov vyplýva, že potvrdzovanie vysokej tematickej roly postáv v ostrých problémových skúškach – mám tu na mysli sujetové stvárňovanie sveta – sa nedá dosiahnuť, ak čitateľ nevloží do diela to, čo doň nemôže za nijakých okolností vložiť autor. Vzťah medzi týmito dvoma komunikačnými, dialogickými činiteľmi potom nie je taký, že jeden z nich iba dáva a druhý len prijíma a berie, ale je v mnohom komplementárny, ba niekedy priam inverzný. Svedčí o tom i fakt, že interpretátor ako poučený a verbálne zdatný čitateľ môže vedieť o diele viac než jeho autor.
Týmito poznámkami mierim na literatúru, ktorá nemá oddychový a zábavný charakter, ale je z obidvoch strán – zo strany autora i čitateľa – krytá tvorbou s jej, povedzme si, prekážkami, radosťou a takým typom uvoľnenia, ktoré sa nedostavuje zadarmo. Nazdávam sa, že z tejto pozície treba posudzovať aj postavenie literatúry v dnešnom svete. Jej okrajovosť by som nazval exkluzivitou a elitnosťou práve vďaka čitateľskému aktu tvorby, ktorý si vyžaduje nasadenie i vrodené predpoklady. Neveľké množstvo čitateľov v synchrónnej populácii tej ktorej krajiny nepochádza z dominancie povrchovej, blýskavej kultúry, spätej s pôžitkárstvom, manipuláciou, priemernosťou či bulvárnou senzáciechtivosťou, ani z rozpínavosti vizuálnych médií, ba ani zo systému školského vyučovania. Malé množstvo čitateľov má svoj pôvod práve v tom, že akt naozajstného čítania nie je obyčajným prijímaním diela, ale spolutvorbou, ktorá zbližuje čitateľa s autorom aj na úrovni frekvencie. Táto nemasovosť a zriedkavosť sa vyrovnáva tým, že čitateľ, o ktorom je tu reč, umožňuje autorovi náznakom, nedopovedaním, ekvivalenciou, odkazmi na tiché, neviditeľné priestory diela vyjadrovať to, čo by bez rovnocenného čitateľského partnera vyznelo v textovom poli neznesiteľne a vulgárne. Takto dehonestujúco by potom pôsobila aj bezprostredná textová tematizácia citu a hĺbkového zásahu. Značí to v dôsledkoch, že práve prítomnosť čitateľa dáva kultúre lásky diskrétnosť a dôstojnosť. To je dobré východisko pre autorskú ambíciu skúmať v sujetových vzťahoch identitu človeka, fakt, či – povedané so Spinozom – je človek potenciálne tým, čím by mal byť. Túto identickú a identifikačnú tautológiu možno v dôsledkoch použiť i pri premeriavaní samotnej literatúry a autorstva zvlášť. V tomto zmysle sa celá produkčná procedúra odohráva tak, že všetky zložky diela môžu byť len také, aké majú byť. „Každú tvorbu,“ hovorí Bachtin, „určuje jej predmet a jeho štruktúra, nepripúšťajúca svojvôľu… Hrdinu i dominantu jeho zobrazenia si autor síce volí, ale potom ho už viaže vnútorná logika zvoleného…“ Logika nepochybne patrí v sledovanej antinómii do sféry kultúry rozumu, no ako nástroj slúži i tomu, aby sa kultúra srdca nestala vo svojom stvárnení lacným pátosom, sentimentalitou, falošným citom. Komunikačná estetika, otvorenosť a spolutvorba, ba priam oná patočkovská odovzdanosť, napomáhajúca kooperácii autorského a čitateľského aktu pri tvorbe záverečného tvaru, prezentujú dielo ako kultúru rozumu a kultúru srdca, schopnú vyjadrovať koincidenciu postavy s vysokou tematickou rolou alebo jej opakom.
Romain Rolland povedal, že veci sú krásne, keď sú krásne na svojom mieste. Ak je to tak, potom treba prijať ako prirodzenú aj menšinovú situáciu literatúry v súčasnom svete, jej, merané trhovou objednávkou a masovými záujmami, zdanlivo nelichotivé postavenie, ktoré sa odvodzuje z podoby čitateľskej úrovne. Autor nesmie túžiť po tom, čo neexistuje, čo sa nedá zariadiť, ani zmeniť nijakým umelým inžinierstvom. Jeho pozícia je tichá, komorná, vzdialená od blýskavého ruchu popularity a slávy. Tieto deficity sa však vyrovnávajú tým, že sa môže oprieť o bohatú, múzickú hĺbku čitateľovej duše, ktorej zmysel pre smútok, humor, pokoru, spravodlivosť i radosť sveta, ako neustále obnovovaný predmet literárneho videnia a zaujatia, je zrodený a v tejto opakujúcej sa prirodzenosti zrodu aj trvalý a nezničiteľný.
Vôbec to neberiem ako pokus o vtip
Tomáš Janovic (2005)
Hovorí sa, že humor je všeliek. Inými slovami – keď všetko zlyhá, humor nás udrží nad vodou. S pribúdajúcimi rokmi som sa však naučil, že nič nie je čiernobiele. Ani humor.
Z knihy Na dvoře rudého cára som sa napríklad dozvedel, že keď Bucharin poslal z väzenia lístok svojmu sú-druhovi Stalinovi: „Kobu, na čo ti je moja smrť?“, veľký humanista a humorista naň pripísal: „Cha cha!“
Áno, aj humor zabíja. Ak žartuje netvor. Ale veď zabiť vie aj láska, napríklad Hitlerova láska k čistej rase. Ale to len tak na okraj, radšej sa vrátim k humoru, k tomu ozajstnému.
Prví komici, ktorí ma očarili, boli Voskovec a Werich:
1 A lano-li nenapne-li se…
2 A proč by se nenapnelilo?
3 No dobře, ale má-li se se napnelit, tak musí někdo cuknulout… atď., až po Werichov výkrik:
Ale cuknulatúra bez napnelismu je kravininum.
Od tohto dialógu nie je až tak ďaleko k Lasicovi a Satinskému:
1 Ak sa smiem spýtať, keďže sa u vás nepije, čo robia vaši ľudia vo voľných chvíľach?
2 Rozmýšľajú.
1 Obdivuhodné. A prišli už na niečo?
2 Vraj. Ale nechcú povedať na čo.
1 Tvrdé nátury.
Iste mi dáte za pravdu, že nie je veľký rozdiel medzi dialógom o pevnom lane a dialógom o pevných mýtoch. Oba tieto dialógy uvoľňujú stereotypy tak, že na ne dýchnu. Hravo, lebo ozajstný humor je hravý. Ťažký dych je satira. Preto je mi bližší humor ako satira.
A je tu ešte jeden rozdiel. Aby som kopol do slovenčiny – humor je o nás. Satira o tých druhých.
Satira je dobrá vtedy, keď sú zlé politické pomery. A ja sa veľmi bojím, že sa opäť dožijeme jej kraľovania – ilúzie o sociálnom inžinierstve sú totiž nesmrteľné. Tak ako všetky ilúzie.
Ježiš vstal z mŕtvych iba raz, ilúzie každú chvíľu.
Ilúzie o sociálnom inžinierstve a o sociálnej spravodlivosti sa potom končia tam, kde sa začína pamflet Dominika Tatarku:
„Stroskotal som. Proti môjmu povedomiu, ale v mene svätého presvedčenia najprv som verejne uznal, orgánom sa priznal, že som zrdaca ľudu, potom aj svojich obžalobcov som prekonal a presvedčil ich, že som nebezpečný nepriateľ.“
A opäť bude po humore.
Mladí dychtiví čitatelia – v úzkosti hľadania – budú vyhľadúvať tento pamflet a po každom odstavci im zažiaria oči: „Ale im dal!“
Bojím sa, radšej predčasne, ako oneskorene.
Mimochodom, mali sme tu už aj oneskorené reportáže.
A to je všetko, čo som dnes chcel povedať o humore.
Milí priatelia, ďakujem, že ste prišli a že ste si ma vypočuli. Ďakujem Dušanovi Polakovičovi za skvelé kresby a nakoniec, ale vôbec nie nakoniec ďakujem porote, že tohtoročnú Cenu Dominika Tatarku udelila slovenskému homoru. Vôbec to neberiem ako pokus o vtip.
Eseje boli prvý krát súhrnne publikované v Proglas 3-4/2006 – Literární a kulturní příloha Revue Politika, Centrum pro studium demokrace a kultury, Brno.
