Dňa 11. februára 2015 zomrel výtvarník, pedagóg, esejista a držiteľ Ceny Dominika Tatarku za rok 2003 Rudolf Fila. V októbri 2014 mu v .týždni vzdali poctu Milan Bočkay, Pavel Vilikovský, František Mikloško a Peter Zajac, ktorého článok prinášame nižšie.
Až keď sme dokončili s Barbarou Bodorovou-Haruštiakovou knihu rozhovorov s Rudolfom Filom a s Dorotou Filovou, ktorá potom vyšla v roku 2011, uvedomil som si naplno ich význam. Rudolf Fila je jeden z posledných svojej generácie, určite posledný, kto o nej dokázal podať správu, a tie rozhovory sú akýmsi uzlíkom na vreckovke proti zabúdaniu. Takže dodatočne uznávam, že Fero Mikloško a Milan Bočkay mali pravdu so svojím naliehaním, ktoré ma vtedy dosť trápilo, že knihu musíme dokončiť.
Niektoré veci sa vyvíjajú ako vo veľmi pomalej vývojke. Tak aj mne dochádzajú niektoré vety z tých rozhovorov až postupne. Predovšetkým tá základná. Po postmoderne, ktorá k nám prišla najprv nespoznaná súbežne s časom svetovej postmoderny, a potom druhýkrát ako nálepka na kufri o dvadsať rokov neskôr, začiatkom deväťdesiatych rokov, keď už inde opúšťala kolbište, nadchádza dnes čas recyklovanej moderny. Novosť sa dnes tvári ako nová, ale v skutočnosti tú novosť len predstiera a recykluje. Možno je to však všetko ináč ̶ že nejde o vedomý kultúrny postoj, ale o obyčajnú, banálnu nekultúrnosť, lebo kultúra bez pamäti je nekultúra.
Rudolf Fila je človekom kultúry. S najväčšou vášňou hovorí o avantgardnom Bauhause a najmä o mágovi umenia farby Johannesovi Ittenovi. Ale nikdy nezabudne dodať, že avantgardná absolutizácia nového je iluzórna. Má pravdu, aj keď to vyzerá triviálne. Ale on len mávne rukou, lebo triviálne to nie je. Skôr sa stáva triviálnym konštatovanie, že základnou a opakujúcou sa vlastnosťou slovenskej kultúry je chronické presvedčenie každej mladej generácie, že začína od bodu nula, že pred ňou a za ňou je tma. Rudolf Fila vraví, aké je dôležité stáť na pleciach obrov, a tí, čo nielen hovoria, ale aj načúvajú, sa pri ňom nemôžu pomýliť.
Rudolf Fila rozpráva v tých rozhovoroch o svojej generácii. O Štefanovi Schwartzovi, Milanovi Paštekovi, o Mojžišovcoch, o Daliborovi Chatrnom, pri prehliadke svojej domácej galérie hovorí s veľkou vášňou o staršom Josefovi Váchalovi, ale zdá sa mi, že s ešte väčším nasadením ako o výtvarníkoch hovorí o hudobníkoch, o Iljovi Zeljenkovi, Romanovi Bergerovi, Mirovi Bázlikovi. Zo spisovateľov si pripamätá najmä Jakuba Demla a Ludvíka Kunderu, ale spomenie aj Jána Stacha a Jozefa Mihalkoviča. Nie náhodou sú to všetko básnici, aj keď niektorí z nich písali prózu, lebo aj o sebe hovorí, že je lyrikom, že svojimi obrazmi nevie rozprávať príbehy. Možno preto sa pohybuje najčastejšie na dvoch pomedziach – na prechode medzi figuratívnosťou a abstrakciou a na pomedzí telesnosti a znakovosti. Existuje uňho aj akési nevypovedané tajomstvo teloviek, ktoré ostávalo v rozhovoroch latentné, len občas presiaklo zvnútra na povrch ̶ ako vo vete Doroty Filovej, že sú to vlastne ženy rozrezané na márne kusy.
Oskár Čepan, ktorý mal rovnakú literárnu, výtvarnú a archeologickú intuíciu, písal o erose a Thanatose u Rudolfa Filu, o láske, ktorá je zároveň smrťou. Písal o tom v tom istom čase, keď o životnom objatí, ktoré je zároveň smrteľným zovretím, písal Georges Bataille. Batailla dnes citujú generácie, Čepana si všimol málokto. Bolo to vtedy, keď začal písať Dominik Tatarka staccatovité príbehy svojich femme cavale. A tridsať rokov po tom, ako František Švantner napísal román Život bez konca, veľký príbeh erosu a thanata, premeny Paulínky, ženy-dieťaťa na ženu-laň a na ženu-matku. Rudolf Fila zložil Oskárovi Čepanovi zriedkavú poklonu – mal naňho intuíciu ako málokto.
Sú maliari ako Milan Paštéka, ktorí dozrievajú do sivej a bielej farby. A sú maliari ako Rudolf Fila, u ktorých sa pribúdajúci vek prejavuje až obsedantne jasavou farebnosťou. Takto sme ho zastihli v posledných letných rokoch v Příbrami, predtým, než sa začal definitívne oddávať premaľbám premalieb. O nich sa dá povedať, že sú Filovou neskorou poetikou zadržiavaného pádu, ako písal o svojich neskorých prózach Bohumil Hrabal. Alebo poetikou ubúdania, akou bola neskorá poézia Ivana Magora Jirousa, či poetikou životných latencií, ako hovorieval Ludvík Kundera. Sú zážehom a stopou výpovede o ubúdaní ľudských síl.
Autor je literárny vedec, prezident KI a predseda Poroty Ceny Dominika Tatarku.
Článok bol publikovaný v týždenníku .týždeň 44/2014 dňa 27. októbra 2014.
