Cena Dominika Tatarku bola už od začiatku spojená s výtvarným darom – obrazom významného slovenského výtvarníka. Daniel Fischer, ktorý vyberal v mene poroty spisovateľsko-výtvarné dvojičky, hľadal aj tu vnútorné spojenie medzi Dominikom Tatarkom, ktorý mal intímny vzťah k výtvarnému umeniu a súčasnými slovenskými výtvarníkmi.
Jadro výtvarných diel ako súčasti Ceny Dominika Tatarku tvoria nie náhodou obrazy príslušníkov Skupiny A-R (odvodené od francúzskeho Avance-Retard, čo vyznačuje na hodinkách zrýchlenie alebo spomalenie chodu). Ide o generáciu výtvarníkov, narodených v rokoch 1945-1950, ktorí nastupovali po silnej garnitúre čistého konceptu šesťdesiatych rokov (Jankovič, Koller, Filko, Sikora atď.) a rehabilitovali v koncepte „dôležitosť oka pri percepcii výtvarného umenia“ (Jana Geržová).
Do povedomia vstúpili až v sedemdesiatych rokoch, mimo oficiálnej výtvarnej scény. Združovali sa – väčšinou ako žiaci Rudolfa Filu – okolo bratislavskej Strednej školy umeleckého priemyslu, kde podnes viacero z nich učí. Jeho prostredníctvom získali aj trvalý vzťah k českej, a presnejšie moravskej kultúre obdobia fin de siècle (Březina, Deml, Bílek, Váchal, Kobliha) a štyridsiatych rokov (V. Lacina, L. Novák, L. Kundera). Nie náhodou sa preto ich tvorbe venoval ako jeden z prvých brniansky teoretik umenia Jiří Valoch.
Prvú oficiálnu výstavu mala skupina v Bratislave v roku 1991. Jej spoločné aktivity sa však začínajú už koncom sedemdesiatych rokov na alternatívnych výstavách v priestoroch Slovenskej akadémie vied, ktoré organizoval František Mikloško (Ústav technickej kybernetiky, 1978; Smolenice, 1978; foyer SAV, 1979).
Na prvej výstave sa zúčastnili Klára Bočkayová, Milan Bočkay, Daniel Fischer, Otis Laubert, Marián Meško, Igor Minárik, Dezider Tóth, na tretej pribudli ešte Ladislav Čarný, Ľubomír Ďurček, Marian Mudroch, Rudolf Sikora). V osemdesiatych rokoch skupina spolupracovala aj s Igorom Kalným.
Tesne pred, no najmä po novembri 1989 mali jednotliví autori, no aj celá skupina rad domácich a medzinárodných výstav. Z kolektívnych treba spomenúť aspoň dve výstavy v Paríži (1988, 1990), výstavu v New Yorku (1991), Ulme (1992), v Karlsruhe (1993), Barcelone (1993), Bruseli (1993), Sydney, Camberre, Melbourne (1994), Hamburgu (1994), Třebíči (1995), Budapešti (2001), Sežane, Prahe (2002), Ríme, Florencii (2003) a v Bratislave (2004).
Osobitnou formou spoločnej činnosti skupiny sú výtvarné pocty Václavovi Havlovi (1996), Karlovi Schwarzenbergovi (1998) a dalajlámovi (2000), ktoré organizovali Zuzana Bartošová a Ladislav Snopko, každoročné ceny Christmas, udeľované skupinou a výtvarná účasť na Cene Dominika Tatarku.
Autor je prezidentom KI a predsedom Poroty Ceny Dominika Tatarku.
