Nenapísaný román Stanislava Rakúsa všetci jednomyseľne vítajú
Román Stanislava Rakúsa Nenapísaný román bol literárnou kritikou, ale aj čitateľskou obcou prijatý s jednomyseľnou priazňou, čo býva v súčasnej slovenskej literatúre skôr výnimkou než pravidlom. V prípade Stanislava Rakúsa nie je až taký prekvapujúci samotný fakt. Je známy prozaik, literárny vedec a pedagóg prešovskej univerzity.
Autentickosť a irónia
Slovenská próza posledných desaťročí je v znamení dvoch línií. Na jednej strane autobiografická línia autentickosti, na druhej línia postmodernej irónie.
K prvej línii patria Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Martin M. Šimečka, autori s dôrazom na rozpor malého času života a veľkého času dejín a z perspektívy banality každodenného života Rudolf Sloboda. V patetickej polohe charakterizoval túto líniu Ivan Kadlečík výrokom, že človek žije len autobiograficky, v sebaironickej polohe Rudolf Sloboda ako “hrôzu bĺch a výčitiek svedomia”. Druhú líniu postmodernej irónie tvoria najmä Pavel Vilikovský, Pavel Hrúz a Peter Pišťanek. Charakteristická je pre nich dezantropomorfizácia, rozptyl a zmiznutie subjektu, sebareferenčná zameranosť na text, spojená s výraznou mierou intertextuality.
Stanislav Rakús nepatrí celkom iste ani k jednej z oboch línií, a zrejme aj preto sa o ňom v deväťdesiatych rokoch až tak veľmi nehovorilo.
Stanislav Rakús je autorom neskorej moderny. Ak chceme trochu presnejšie pochopiť, čo tento pojem znamená, a čo znamená v súčasnej slovenskej literatúre, musíme sa vrátiť o štvrťstoročie dozadu k trojeseji Albína Bagina Traja majstri. Gustave Flaubert, Anton Pavlovič Čechov, Thomas Mann z roku 1982, ktorú napísal tesne pred svojou predčasnou smrťou.
Albín Bagin bol kolega a priateľ Stanislava Rakúsa a jeden z prvých kritikov jeho prózy. Šlo mu – a myslím, že obom – o ich vlastné pomenovanie toho, čo je moderná literatúra. Albín Bagin opísal jej zrod nielen v európskej literatúre, v lyrike u Baudelaira, v próze u Flauberta a potom u Čechova a Manna, ale aj v slovenskej literatúre, kde pripísal jej zrod podnes prekvapujúco “hriešnikovi” slovenskej literatúry devätnásteho storočia Jonášovi Záborskému.
Albín Bagin videl základ modernosti v irónii ako podvojnosti hravého a vážneho, veľkého a malého, minulého a budúceho, čo podľa Thomasa Manna zodpovedá “dvojznačnosti samého života”. Je to ten typ modernosti, ktorý možno v dvadsiatom storočí pokojne označiť pojmom neskorá moderna. Jej neskorými výhonkami sú najmä súčasní maďarskí prozaici, nadväzujúci na mannovskú tradíciu, či už ide o Mannovho mladšieho rovesníka Sándora Máraia, alebo o neskoršieho Imre Kertésza, Györgya Konráda, Pétera Nádasa či Pétera Esterházyho.
V podstate ide o nadviazanie na nemeckú tradíciu erziehungsromanu (románu výchovy) a nie je náhoda, že práve v nemeckej literárnej kultúre slávia súčasní maďarskí prozaici najväčší úspech. Pravda, pre dvadsiate storočie platilo už niečo iné ako pre storočie devätnáste: román výchovy bol už možný len ako palimpsest, prepisujúci realistický román devätnásteho storočia v kľúči paródie, travestie alebo pastišu. Sem patrí aj Stanislav Rakús.
Stanislav Rakús je dvojdomým autorom. Teoreticky sa zaoberá praktickými problémami prózy a prozaicky tematizuje problémy literárnej teórie. Alebo ináč: teoreticky sa zaoberá problémami irónie a s prozaickou iróniou literárnou teóriou. V literárnoteoretických súvislostiach napísal, že nie je náhodné, “že samotná irónia už dávno pred jej postmoderným zvýrazňovaním a “kariérou” sa u viacerých filozofov i autorov (v tejto súvislosti spomenul práve Thomasa Manna) pokladala za akýsi princíp umenia”.
Je v tom jemný dištanc od postmoderny aj akési jemné prihlásenie sa k Thomasovi Mannovi a k tomu typu irónie, ktorý sa zakladá na inverzii, zmene optiky a s nimi aj na zmene rozprávačských perspektív a zámene viacerých rozprávačov príbehov.
V Nenapísanom románe zachováva Stanislav Rakús jemný odstup od literárnej teórie. Keby som to mal povedať literárnoteoreticky, jedna z jemne ironických a sebaironických otázok jeho románu znie aj tak, ako a či vôbec možno napísať román. Ospravedlňujem sa čitateľovi za nasledujúcich pár teoretických riadkov, ale táto kniha si ich vyžaduje.
Stanislav Rakús sa pohybuje v dvoch úvratiach. Na jednej strane si kladie jakobsonovskú otázku proporcie medzi kombináciou a selekciou, teda medzi tým, čo vybrať a ako to usporiadať, na druhej strane otázku vzťahu medzi kognitívnymi a performatívnymi aktmi, teda medzi poznaním a konaním, o čom písala postštrukturalisticky najmä Barbara Johnsonová.
Prozaik Stanislav Rakús si totiž uvedomuje, že v ironickom svete je vždy disproporcia medzi tým, čo vyberáme a ako to usporadúvame. Principiálnym problémom prozaického sveta je zase napätie medzi poznaním a konaním: poznanie blokuje konanie, ktoré ale zase tvorí vo svojej mnohoznačnosti estetické jadro prózy. Stanislav Rakús rieši tento problém tak, že sa vo svojom románe pohybuje medzi mnohoznačnosťou sveta, ktorá bráni poznávacej ideologizácii prózy a presnosťou výrazu, ktorá zabraňuje prozaickému textu, aby sa nerozplynul na rad jednotlivých fragmentov.
Nenapísané a nedopísané texty
Problém nenapísaného textu nie je nový. Dnes už klasická poviedka českej neskorej moderny, Prázdná židle Richarda Weinera má v podtitule názov nenapísaná poviedka. Veľké romány dvadsiateho storočia, Haškove Osudy dobrého vojaka Švejka a Švantnerov Život bez konca sú zase nedopísanými románmi.
Román v ironickom zmysle slova nemožno v dnešnom nesúdržnom svete dopísať ani napísať. Stanislav Rakús vidí ako možnosť presnosť opisu mnohoznačnej situácie. Preto je jeho rétorickou figúrou ekfráza, opis a obraz konania a nekonania. V tom má Stanislav Rakús predchodcov aj v slovenskej literatúre. Svojimi prózami znovu habilituje tú líniu slovenskej prózy, do ktorej patria skoré poviedky Mila Urbana Výkriky bez ozveny, Život bez konca Františka Švantnera, Farská republika Dominika Tatarku, romány Alfonza Bednára a z rovesníkov najmä román Lampa Dušana Kužela. Stanislav Rakús obnovuje silnú líniu slovenskej prózy dvadsiateho storočia, o ktorej sa ale v posledných desaťročiach zdalo, že nemá pokračovanie.
Stanislav Rakús rehabilituje svojou prózou povrch. V detailných opisoch zapisuje a zaznamenáva, čo vidno. Nemožnosť napísať román má však najmä vnútorný dôvod. Stanislav Rakús tematizuje slovenské sedemdesiate a osemdesiate roky. Nehľadá v nich stratený čas, lebo vie, že ho v záplave dobovej inferiórnosti nájsť nemožno. Jeho príbehy sa končia nedopovedaním, na slepej koľaji, do stratena, neukončením, lebo sú príbehmi stratených existencií. A vedno s Thomasom Bernhardom by sa dalo povedať, že všetci, čo sme vtedy žili, sme stratené existencie a že stratený čas, čo nám vzali a čo sme sami utratili, nájsť nemožno. Nájsť možno len akési jemne surreálne pábiteľské mikrozrnká príbehov, a nie náhodou tu Stanislav Rakús odkazuje na Hrabala.
Rakús hľadá niečo iné: strateného autora, ktorý sa zatiaľ skrýva za viacerými menami, tvárami a identitami: v Nenapísanom románe je to Dušan Sakmár, ktorý bol postavou Temporálnych poznámok, Adam Zachariáš, postava so zakázaným autorstvom, nedobrovoľný adept autorstva Jozef Túr a Rudolf M. Andreánsky.
Myslím, že toto hľadanie strateného autora sa skončí vo chvíli, keď sa všetci potenciálni rozprávači a postavy zlejú do jedného autora menom Stanislav Rakús a som presvedčený, že Stanislav Rakús na tom systematicky pracuje. O tom, že to je tak, svedčia závery oboch románov, ktoré sa končia akýmisi takmer neviditeľnými záchvevmi čistoty. Možno, že Rakúsovo hľadanie stratených existencií ústi práve do nich.
Článok bol publikovaný v denníku SME dňa 26. februára 2005.
