Výrok Václava Havla „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa stal vďačným námetom posmechu pre tých, čo nemali nikdy Havlovu odvahu a neznášali veľké emócie, lebo vždy odvažovali svoje city na najmenších kupeckých závažíčkach.
Sme historicky maloverným národom. Stačí prvý problém a myslíme si, že sa rozpadá celý svet.
Fascináciu Jonathanom Haidtom a jeho výskumom psychológie morálky, ale v podstate celým výskumom posledných desaťročí, rehabilitujúcim emócie ako súčasť poznania, možno zhrnúť do jednej vety: „Emócie sú tiež druh procesu spracúvania informácií.“
Dnešný záujem o emócie nemá však len vedecký základ. Vyplýva do veľkej miery z toho, že emóciami možno na ľudí pôsobiť, ovplyvňovať ich, manipulovať nimi oveľa účinnejšie ako racionálnou argumentáciou.
Na prvý pohľad sa zdá, že o Edwardovi Snowdenovi vieme všetko. Vladimír Putin nám ponúkol obraz neohrozeného bojovníka za ľudské práva, ktorý zachraňuje ľudstvo pred všemocnými tajnými službami.
Vitajte v paternostri slovenskej politiky! Nahor sa v ňom vezie Robert Fico, za ním jeho verní, kapitáni ťažkého priemyslu, reprezentanti nezávislej vzdelanosti a vedy, tisícročné včely, historici, hľadajúci u Fica stredovek, bývalí milci a podporovatelia Ivety Radičovej, ktorí jej odkazujú, že silnejší berie.
Viac ako dve tretiny ľudí si myslí, že vývin na Slovensku sa uberá nesprávnym smerom. Trápia ich problémy nezamestnanosti, negatívne zmeny v živnostiach, problémy starých a mladých, dane, odvody, korupcia.
K skutočnému zdynamizovaniu spoločnosti v slobodných demokratických rámcoch môže dôjsť až obnovením elementárnych ekonomických princípov, prehĺbením kultúrnosti, vzdelanosti a spravodlivosti, návratom k základným hodnotám, ktoré vytýčil november 1989.
Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.
Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť.
Súčasná ekonomická kríza je v istom zmysle v prvom rade krízou kultúrnych hodnôt. Práve preto nemôže byť jej prekonanie len vecou ekonomiky, ale aj a najmä otázkou kultúrnosti.
Pokým naša politika degenerovala v kanibalizme vzájomného straníckeho požierania, v egoistických podrazoch, zradách a vykrúcaní krkov, zborila sa v rozpore medzi silnými slovami a slabými činmi a zmenila z verejnej služby na politickú živnosť, emancipovali sa komunisti, agenti ŠtB, xenofóbi a populisti, ktorí majú jedno spoločné: pľujú na demokraciu.
Práca špičky ústavných právnikov bola tým najlepším, čo som v politike po roku 1989 zažil. Hovorila z nich intelektuálna jasnosť a presvedčivosť, ale najmä pokora pred ústavnosťou a odvaha postaviť sa v kľúčovej chvíli za spravodlivosť a proti politickému populizmu.
Rozumiem tomu, že trpezlivosť verejnosti s Rómami preteká, ale tie správy sú poburujúce. Poburuje ľahkosť porušenia zákona zo strany polície, odobrenia celej akcie policajným prezidentom a ministrom vnútra, ľahostajnosť politikov a verejnosti, ktorá si v podstate myslí, že to tým Cigánom patrí a postoj vládneho splnomocnenca, ktorý si umýva ruky.
Hlásanie konca liberálno demokratickej kapitalistickej spoločnosti sa stalo ústami Slavoja Žižeka a Noama Chomského intelektuálnou módou.
