Bolo to prvého mája roku 1989, keď mi v nemocnici v Podunajských Biskupiciach Dominik Tatarka položil otázku: „Čo myslíš, dočkáme sa konečne? Príde už tá vytúžená zmena?“ Odpovedala som trochu neisto, ale nie bez nádeje. Vypožičaným trojjediným spôsobom, či jednoduchšie, troma zopakovanými slovami, ako to Tatarka zvykol používať, keď ho čosi nadchlo, alebo keď veľmi chcel niekoho presvedčiť: „Príde, príde, Dominik, príde, musí, už čoskoro.“
Mal vtedy pred sebou už len deväť dní života.
Tú poslednú noc mu strávil nablízku, na lavici nemocničnej chodby, len jeden priateľ – Jano Langoš. Onedlho (o pol roka) sa Slováci a Česi mohli tešiť, že je tu, o čom väčšina z nich toľký čas snívala. Radovali sa, dojímali, plakali, najväčšmi tí, čo mali vtedy svojich mŕtvych… Pod súsoším od velebeného majstra nad majstrov, na rozľahlom bratislavskom námestí, postavili tribúnu, kde sa s príhovormi striedali krajania, čo tu po celý čas zotrvali alebo tí, ktorí sa vracali z cudziny, slovenskí i českí muži kultúry, vedy, umenia, aj z polí a fabrík, i ženy sem-tam. Ponáhľali sa cez Bratislavu do slobodného domova. Ten jeden, o ktorom je práve teraz reč, odišiel už skôr, opačným smerom. Ešte sme naňho spomínali, na tribúnach i pod nimi, mnohokrát. Ba rátali sme, celkom oprávnene, s tým, že hneď a bez prieťahov nastane renesancia Tatarku človeka, občana, osobnosti, rebela a jeho diela, najmä diela. Ako sme všetci vedeli, dlho zakázaného, nevydávaného, umlčaného, až na pár samizdatov, uverejnených tu či za železnou oponou… Kde boli tých 20 rokov, kde sú tie očakávané knižky? Len teraz sa pomaly vynárajú, po toľkom čase! Kultúrna verejnosť, mládež, učitelia pritom ešte vždy netušia, prečo to mlčanie. Kedysi dávnejšie, k narodeninám v marci roku 1968, vraj univerzitní študenti vo svojom časopise Tatarkovi s posvätnou úctou venovali slová: „…nedá sa opísať chvíľa blúznivého opojenia z Vás …bolo to ako ópium… Sťaby vtáčatá viseli sme Vám na perách…“ (cit. podľa M. Bútoru). Týmto mladým sa dalo veriť, i keď s tým pátosom to trochu prehnali. Ale predsa, dalo by sa niektorých spýtať: Vtáčence, nezabudli ste? Moc nás vždy alebo často nútila zabúdať. Moci neraz vyhovujú spretrhané súvislosti – podobne ako v príbehu dvoch generácií, ilustrovanom na týchto kratučkých spomienkach. Rok 1949: po Vítěznom únore, ako ten čas nazýval Tatarka, sa budúca matka, vtedy len deväťročná, učí z čítanky básničku, venovanú T. G. Masarykovi:
„Nikto nikdy nezabudne,
čo si nám dal z lásky,
nikto v svete nepretrhne,
úcty k tebe pásky.
Deti sa to dielo entuziastického veršotepca poctivo naučili a ako vidno, niektoré si ho pamätajú dodnes. Možno pre ten šok, keď na druhý deň namiesto Masaryka a Štefánika viseli na stene triedy zarámované fotografické podobizne súdruhov Gottwalda a Stalina. Rok 1969: chlapec priletí zo školy po bielu košeľu a tmavé nohavice, má skladať pioniersky sľub. Ale veď si už skladal, vlani, povie matka, tá, čo sa kedysi učila veršík o nezabúdaní. Už neplatí, kričí chlapec, tamten bol za Dubčeka, tento bude Husákov. Nie je sľub vždy sľubom a nikdy ničím iným i keď má človek len deväť rokov?
Deti to mali ťažké, máloktoré tomu rozumeli, a to, zdá sa, pretrváva. Ale vráťme sa bližšie k dnešku. V čase, ktorý Tatarka nazýval „nečasom“, no zvyčajne ho voláme normalizáciou, sa zabúdanie začalo šíriť rýchlosťou vskutku nečakanou. V rôznych podobách, významoch i chutiach. A stalo sa, čo v Smuténke už dávno napísal Tatarkov milovaný básnik Jan Skácel: „Pro nový strach ten starý odpadává.“ Áno, nový strach namiesto predchádzajúcich ilúzií, namiesto vôle po spolupatričnosti, humanite, pravde, mravnosti i tom smiešnom socializme s ľudskou tvárou. Danuta Abramowiczová pripomína už niekedy v polovici deväťdesiatych rokov : „V kruhu priateľov Dominika Tatarku … by som chcela položiť otázku, aj keď zaznie trpko: a kam sme sa s týmto základným prejavom ľudskej koexistencie dostali dnes? Uchránili sme Dominikovu Obec božiu?“ Presná otázka, rozumná a predvídavá, žiaľ, až neuveriteľne. Ale vznikla vôbec niekedy tá Obec božia, nebola to len utópia, vec zo svojej podstaty neuskutočniteľná? Milan Hamada hovorí, že tu nejde o utópiu, ale o pokračovanie v myšlienkovom odkaze Spinozu, Komenského a ďalších ľudí, usilujúcich sa o oslobodenie človeka. Mohol by to byť sen jednotlivca? Jeden z tých mnohých, ktoré sa rozplynú, ak budeme zabúdať? A čo robiť proti tomu, aby sme ľahkovážne nehádzali minulosť za hlavu. Čo robiť proti zabúdaniu? Spomínať? Nepochybne áno. A ešte: klásť otázky. Pýtať sa najmä na to, čo v kultúre overil čas. Na tých, ktorých overil čas. U Tatarku uctiť si a chrániť neúplné dielo, vrátiť ho naplno (i kriticky) všetkým tým, čo nechcú zabúdať. Ak sa nechytíme odkazov minulosti, nebudeme zrozumiteľní sami sebe. Ani svojim deťom. Napokon, to si želal aj sám Dominik Tatarka. Jean-Paul Sartre mu jedného dňa položil otázku, prečo píše, a on bez váhania odpovedal: „Pour m’éterniser – Aby som sa zvečnil.“ A práve pritom si vraj uvedomil, že zo všetkého najdôležitejšie je pamätať si. Dnes sa zdá, že toto si vzali na starosť predovšetkým jeden zvláštny inštitút a jedno zvláštne vydavateľstvo. Patrí im za to naša vďaka.
Esej bola uverejnená v týždenníku .týždeň 12/2011 dňa 21. marca 2011.
Cena Dominika Tatarku je považovaná za najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie. Od roku 1994 ju Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika udeľuje autorovi za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku”.
Aktuálnou nositeľkou Ceny Dominika Tatarku je Iva Mojžišová, jedna z najdôležitejších slovenských kunsthistoričiek. Cenu dostala za knihu Giacomettiho smiech? (VŠVU). Za touto knihou však stojí celoživotné dielo autorky, ktoré sa, podľa slov predsedu poroty Petra Zajaca, vyznačuje analytickosťou, jasnosťou a presnosťou”. Iva Mojžišová celý život stojí na strane slobody a pravdy, čo často vyžadovalo odvahu a osobnú statočnosť. Aj preto je Cena Dominika Tatarku za rok 2010 v správnych rukách.
Viac o Cene Dominka Tatarku za rok 2010 nájdete tu.
