Tatarkovská reč Mariána Andričíka

Vážené dámy, vážení páni, vážená porota, milí priatelia.

Prichádzam k vám z končín, kde – ako iste viete – nič nie je, napriek tomu sa aj v tom našom „niči“ usilujeme žiť, prípadne tvoriť nejaké hodnoty. Jeho súčasťou je aj môj dobrý priateľ, básnik Erik Jakub Groch, od ktorého som si, mimochodom, s dovolením, teda vlastne bez dovolenia, požičal úvodné oslovenie svojho príhovoru. Práve Erik mi totiž pred niečo vyše dvoma rokmi poslal e-mail s prosbou o jazykovú korektúru eseje pri príležitosti prevzatia Ceny Dominika Tatarku. 

Tú som, samozrejme, rád urobil a príhovor Erikovi odoslal s blahoželaním a presvedčením, že moja dejinná úloha v súvislosti s  Cenou Dominika Tatarku sa naplnila jazykovou korektúrou príhovoru jej oprávneného držiteľa. Nikdy by sa mi ani nebolo prisnilo, že tu raz – navyše tak skoro – budem stáť s príhovorom sám. Ak sa totiž nemýlim, v doterajšej tridsaťročnej histórii Ceny bola vždy udelená za pôvodné dielo, nikdy nie za preklad. O to väčším prekvapením bol pre mňa mail od Petra Zajaca a o to väčšmi si toto ocenenie vážim. Je to pre mňa obrovská vzpruha tak do prekladania, ako aj výchovy mladých adeptov prekladu.

V predmete Úvod do teórie a praxe umeleckého prekladu, ktorý vyučujem na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach, už niekoľko rokov používam dva citáty od významných autorov, ktoré som si svojho času zapísal, pretože ma veľmi oslovili. Ten prvý je od portugalského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Josého Saramaga a znie takto: „Národnú literatúru vytvárajú spisovatelia, kým svetovú literatúru vytvárajú prekladatelia.“ Druhý citát je od čerstvého nositeľa Nobelovej ceny, nórskeho spisovateľa a dramatika Jona Fosseho z jeho knihy esejí, ktorá vyšla vo vydavateľstve  Modrý Peter, a poznačil som si ho pri jej jazykovej korektúre: „Najväčším jazykom sveta nie je ani angličtina, ani mandarínčina či španielčina, ale je ním preklad.“

Tieto dva názory literárnych velikánov len potvrdzujú správnosť môjho niekdajšieho rozhodnutia vzdať sa pôvodnej básnickej tvorby, pretože som včas zistil, že nebude zo psa slanina, a zasvätiť život prekladaniu. Tak prišiel na svet aj výber z poézie Garyho Snydera, kniha, ktorú som pôvodne ani nemal v pláne. Zhruba štyri roky práce na preklade diel Johna Miltona totiž vo mne zanechali pocit, že už nemám veľmi chuť púšťať sa do súčasnej poézie a asi zostanem pri „starinách“. 

Potom som sa však jedného dňa v Levoči stretol so svojím priateľom a vydavateľom Petrom Milčákom, ktorý sa ma spýtal, či nemám nejaký tip do prekladovej edície poézie vydavateľstva Modrý Peter, a zo mňa hneď vyhŕklo: Gary Snyder. V minulosti som sa ako prekladateľ okrem iného zapodieval beatnickou poéziou, hoci nikdy nie z vlastnej iniciatívy, a zo všetkých autorov, ktorých som prekladal, ma vždy najväčšmi priťahovala poézia Garyho Snydera. Poézia tichá, ekologická, univerzálna, múdra a zažitá. Vznikol teda výber z celoživotnej tvorby posledného žijúceho beatnika, onedlho 94-ročného Garyho Snydera, ktorého pridanou hodnotou je krásne výtvarné spracovanie Jakuba Milčáka.

Na rozdiel od viacerých z vás i mnohých predošlých nositeľov tejto Ceny som nemal tú česť poznať Dominika Tatarku osobne. Moja najstaršia spomienka, ktorá s ním súvisí, siaha ešte do detských čias a je len letmá. V humenskej panelákovej knižnici môjho otca, ktorý ma priviedol k písaniu a k prekladaniu, ma dlho priťahoval a dráždil chrbát knihy s nápisom Dominik Tatarka: Farská republika. Vôbec som vtedy, samozrejme, netušil, o čom to je, a ani som sa veľmi neprezvedal, lebo som vedel, že to nie je kniha pre chlapca. Príbeh Tomáša Menkinu a ďalších postáv som si prečítal až ako vysokoškolák.

Druhá silná spomienka, tentoraz čitateľská, siaha do obdobia tesne pred Nežnou revolúciou, keď v Slovenských pohľadoch, ktoré sa vtedy ešte dali čítať, vyšiel úryvok z Navrávačiek a mňa – veľmi dobre si to pamätám – priam ohromil svojím krásnym jazykom. Jazykom, ktorý – povedané slovami Stanislava Rakúsa – dvíha čitateľa zo stoličky. Zakrátko som mal možnosť po prvý raz aspoň kolektívne sa prihlásiť k odkazu Dominika Tatarku, keď som sa v decembri 1989 po neslávnom zjazde Zväzu slovenských spisovateľov ocitol pri zakladaní Obce spisovateľov Slovenska.

Nuž a tretia, posledná spomienka je novšieho dáta: v r. 2013 pri príležitosti Tatarkovej storočnice vydalo Literárne informačné centrum druhé vydanie Navrávačiek a k nám na fakultu do Košíc prišla vtedy spolu s Michaelou Jurovskou a Marekom Vadasom vzácna návšteva – spoluautorka Navrávačiek pani Eva Štolbová. Z príjemného a obohacujúceho stretnutia som si okrem iného odniesol aj exemplár tejto vzácnej knihy aj s jej venovaním.

V štatúte Ceny sa hovorí o nadväznosti oceneného diela na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Pravdupovediac netuším, či mal Tatarka počas svojho života možnosť spoznať poéziu Garyho Snydera – pokiaľ viem, pár básní vyšlo po česky v dvoch výberoch z americkej poézie a niečo možno aj časopisecky –, ale to napokon nie je podstatné. Nechcem sa na tomto mieste ani púšťať do nejakého umelého hľadania paralel medzi Tatarkom a Snyderom – v každom prípade som presvedčený, že by už spomínané atribúty Snyderovej poézie, zvlášť jej pravdivosť a silný humanistický akcent, človečina, ktorá sála z jeho veršov, prinajmenšom nenechali Dominika Tatarku ľahostajným.

Pri takejto príležitosti sa patrí ďakovať. Nebojte sa, nebudem ako blahej pamäti Luděk Sobota vo svojej skvelej scénke, keď sa pri ďakovačke dostal až k praotcovi Čechovi, hoci: nedávno som sa na sociálnej sieti dočítal, že slovenčina je najstarší jazyk v Európe a dokonca aj Ježiš bol Slovák, takže dalo by sa, ale už by to nebolo originálne. Ďakujem predovšetkým za nomináciu, ktorá by už sama osebe pre mňa bola obrovským ocenením, ďakujem porote za jej rozhodnutie, ktoré bude pre mňa motorom (samozrejme, bezemisným) do ďalšej práce, ďakujem svojmu vydavateľovi Petrovi Milčákovi, s ktorým spolupracujem už vyše tri desaťročia,  a ďakujem svojej rodine, zvlášť manželke Markéte, ktorá popri svojich pedagogických, vedeckovýskumných a iných povinnostiach zvláda celú starostlivosť o domácnosť, čím mi vytvára komfortné podmienky na prekladanie.

Tak ako mnohí z vás, aj ja v posledných mesiacoch so zdesením sledujem, kam sa naša spoločnosť uberá po posledných voľbách – teda dúfam, že nebudú posledné. Žiada sa povzdychnúť si  s Tatarkom: „Bolí ma moja republika.“ Zároveň mi viac ráz skrsla v mysli otázka: Čo by na túto situáciu povedal Dominik Tatarka, keby tu dnes mohol byť? Aké pocity by ním lomcovali? Mal by riešenie? Kde v jeho obci by mali miesto zhlúpnutí, dezorientovaní krajania, ktorí si vedome – a nie prvý raz – slobodne zvolili zlo? Odpoveď nepoznám, ale naisto viem jedno: určite by Dominik Tatarka nerezignoval – tak ako nerezignoval v ťažkých časoch niekdajšej normalizácie. Tento jeho odkaz hodno nasledovať.

Najúčinnejšou zbraňou spisovateľov i prekladateľov býva slovo. Všetky svoje doterajšie preklady som sa usiloval s tým najlepším vedomím robiť tak, aby v nich vynikla krása nášho jazyka, toho jazyka, ktorý bezostyšne prznia nedoukovia, čo sa radi oháňajú láskou k vlasti, a sami nie sú schopní sformulovať jednu súvislú vetu, pričom ich priaznivcom to očividne nielenže neprekáža, ale, žiaľ, skôr imponuje. Je smutné sledovať, ako sa kultúry zmocnili tí, ktorí – ak by som mal parafrázovať Allena Ginsberga – by kultúru nespoznali, ani keby ich prepadla za bieleho dňa.

Jazyk je úžasný a zároveň veľmi zraniteľný vynález. Zvlášť ak slová strácajú význam alebo im ktosi podsúva nový: pravda je to, čo si hocikto nájde hocikde na sociálnej sieti, zdemolovanie semaforu a útek z miesta činu sa nazýva „obyčajným ľudským príbehom“ a neviem ako v Bratislave, ale u nás v Košiciach sa po novom odcudzenie nazýva „happeningom s fiktívnym konceptom“.

Niekedy začiatkom 90. rokov, tesne po Nežnej revolúcii – isto si to budete niektorí pamätať –, vychádzal istý čas humoristický časopis v novinovom formáte s názvom Aréna. V jednom jeho čísle vyšiel na titulnej strane kreslený vtip Dany Zacharovej, ktorý mám dodnes pred očami a ktorý pozostával zo štyroch okienok: v prvom sedí v klietke vtáčik a plače; v druhom vtáčik radostne letí z otvorenej klietky; v treťom letí späť k zavretej klietke a vo štvrtom sedí pred zavretou klietkou a plače. Dnes sa mi tento vtip javí ako mimoriadne jasnozrivý a zároveň ho pokladám za druhý najsmutnejší vtip, aký poznám. Teraz sa isto pýtate, ktorý je ten prvý. Ten prvý je veľmi krátky a v cudzom jazyku: „Serioža, ty poterjal botinku?“ „Net, ja našol.“

Áno, smutno je: z tuposti, nekultúrnosti, arogantnosti, chrapúnstva, cynickosti, ľahostajnosti, ktorých miera v tejto krajine je desivá. Sme teda naozaj¬ postsedliaci, národ kolaborantov, ktorým niet pomoci? Zdráham sa tomu uveriť. Napriek všetkému nesmieme strácať nádej. Nádej, o ktorej Václav Havel kedysi napísal: „Naděje není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl – bez ohledu na to, jak to dopadne.“

Pre mňa osobne má zmysel prekladanie. Nie, nerobím si ilúzie, že tým zmením svet, ale ak tým prispejem k zvýšeniu kultúrneho povedomia čo len niekoľkých krajanov, má táto práca zmysel. Zároveň sa usilujem nezaháľať – po odovzdaní prekladu Garyho Snydera som sa hneď pustil do prekladania najstaršej anglosaskej literárnej pamiatky, eposu Beowulf, ktorý by mal tohto roku vyjsť, a po jeho dokončení som počas dlhých zimných večerov oddychoval od anglosaských príšer a netvorov pri preklade Shakespearových Sonetov. A práve z nich by som vám rád na záver prečítal jeden z najznámejších, 66. sonet, ktorý pokladám až za zimomrivo aktuálny. Neviem, ako Shakespeare pred vyše štyristo rokmi dovidel až do dnešných čias a priamo sem k nám: buď mu jeho súčasník Galileo Galilei požičal nejaký čarovný teleskop, alebo – čo je asi pravdepodobnejšie – mal Shakespeare to, čo sám nazýval „mind’s eye“ ¬– oko duše alebo vnútorný zrak:

Som ustatý a túžim usnúť v smrti,

keď vidím chatrč, kde by mal byť hrad,

a ničotu, čo pyšne zadkom vrtí,

a čistú vieru plávať v mori zrád

a pozlátené pocty v rukách lumpov

a panny, ktorým pošliapali česť,

a dokonalosť zhanobenú žumpou

a za mocou sa vplyvných kriplov vliecť

a umenie so silou často bitou 

a hlúposť, čo všetok um pojedla,

a prostú pravdu zvanú naivitou

a uväznené dobro v službe zla.

Mám toho dosť a volám zubatú.

No môžem samého ťa nechať tu?

Ďakujem za pozornosť. 

Marián Andričík a Miroslav Tóth s Fedorom Gálom a skupinou Drť nositeľmi Ceny Dominika Tatarku za rok 2023
Navigácia