Žijeme v dobe, ktorá akoby rezignovala na vkus, načúvanie, spoločenstvo, tatarkovskú Obec božiu. Všade a všetko je tu len korisť – myslím si, že aj preto sa Slovensko chápavo obracia k Rusku. Dnes ocenení laureáti robia presný opak.

Štefanove hlavné talenty sú v zásade len dva, a aj to dosť obyčajné. Vie sa pozerať a vie počúvať. A keď sa pozerá, vie vidieť, a keď počúva, vie sa opýtať. A za toto ho máme chváliť? Pozerať sa a počúvať, no bóže. Veď to vieme všetci. Jedine, že by to tak nebolo.

Nie je šialenstvom sedieť každé ráno do predpoludnia nad hárkom papiera a čakať na neprichádzajúce slová? A ak sa dostavia, aký majú zmysel? Musia mať zvláštnu, podnetnú príčinu.

Nestratiť sa. Robiť si svoje. Pokračovať. Tak ako šiel za svojou predstavou aj Daniel Liška vo svojej Retrospektíve Jakobyho.

Cena Dominika Tatarku za rok 2020 právom patrí Danielovi Liškovi.

Kniha Alty Vášovej je osobná, v tom najlepšom slova zmysle.

Vzácne na tomto diele je, že hoci je to heslár, nie je kŕčovitý, naopak, zdá sa, že je písaný pokojne. Sám autor tento formát nazval intelektuálnym záhradkárčením.

Laudácio na nové nositeľky a nových nositeľov Ceny Dominika Tatarku.

Držiteľom Ceny Dominiku Tatarku za rok 2016 sa stali Alexander Balogh a Ján Štrasser. Laudatio, ktoré odznelo pri udeľovaní ocenenia, predniesla Irena Brežná, ktorá ocenenie získala minulý rok.