Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK) je nezávislá, nezisková vzdělávací a kulturní organizace založená ve formě občanského sdružení v srpnu 1993 v Brně.

Je zarážajúce, že hoci nič nenasvedčovalo tomu, že by ministerstvo hospodárstva malo byť riadiacim orgánom a pripravovať operačný program na roky 2007 – 2013, i tak tento rezort vopred obstaral služby externých expertov v tejto oblasti.

Existuje viacero dobrých dôvodov, prečo je potrebné predať štátne pôdy a pôdy nezistených vlastníkov. Súkromné vlastníctvo, na rozdiel od štátneho, je prirodzené a dobre identifikované.

Pravicu a ľavicu štandardne odlišuje i pohľad na úlohu vlády a štátu v ekonomike a spoločnosti. Na míňaní miliárd z eurofondov, typicky ľavicovej agende, sa však zhodujú oba tábory. Prečo?

Politici sľubujú pred voľbami nižšie dane a sociálne odvody, aj keď sú aj takí „spravodliví“, čo dokonca uvažujú o vyšších.

Socialismus je proti svobodě. Je vůči svobodě nepřátelský a s ní neslučitelný. To je v mých očích největším odsouzením socialismu.

Vlády sa síce snažia vytvárať podmienky pre tlmenie rizík vzniku korupcie, lenže pre ich odmietavý postoj k zužovaniu úloh vlády sú nútené pristupovať k síce preventívnym a možno občas účinným, ale veľmi ťažkopádnym opatreniam.

Americký prezident Ronald Reagan kedysi zhrnul obvyklý prístup vlád k hospodárstvu do troch viet: „Ak sa to pohne, zdaň to. Ak sa to stále hýbe, reguluj to. Ak sa to prestane hýbať, dotuj to.“

Tému iránskeho nukleárneho programu nemožno zmietnuť zo stola.

Ruka v ruke so znižovaním daní a odvodov by sa mali znižovať i vládne výdavky.

Iránsky nukleárny program budí obavy. Ani presvedčení vyznavači diplomatických riešení síce nepopierajú, že Irán klame, keď hovorí iba o mierovom využití atómovej energie, ale nechcú sa vzdať myšlienky na možné úspešné vyjednávanie.

Zsolt Simon nastupoval do funkcie ministra pôdohospodárstva s ambíciou očistiť rezort od netransparentných praktík desaťročnej vlády, v ktorej sa pri moci striedali Peter Baco a Pavol Koncoš.

Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho.

Po dvoch rokoch vnímajú mnohí naše členstvo v Európskej únii ako takú samozrejmosť, že sa takmer nik nehrnie do bilancovania.

Únava z nekonečného omieľania krízy verejného školstva a vzdelávania má za následok presvedčenie, že školstvu môžu pomôcť už len radikálne, revolučné zmeny.