Vlády sa síce snažia vytvárať podmienky pre tlmenie rizík vzniku korupcie, lenže pre ich odmietavý postoj k zužovaniu úloh vlády sú nútené pristupovať k síce preventívnym a možno občas účinným, ale veľmi ťažkopádnym opatreniam.

Americký prezident Ronald Reagan kedysi zhrnul obvyklý prístup vlád k hospodárstvu do troch viet: „Ak sa to pohne, zdaň to. Ak sa to stále hýbe, reguluj to. Ak sa to prestane hýbať, dotuj to.“

Tému iránskeho nukleárneho programu nemožno zmietnuť zo stola.

Ruka v ruke so znižovaním daní a odvodov by sa mali znižovať i vládne výdavky.

V májovom vydaní mesačníka KI nájdete články Petra Gondu, Romana Jocha, Radovana Kazdu a Ondreja Dostála…

Iránsky nukleárny program budí obavy. Ani presvedčení vyznavači diplomatických riešení síce nepopierajú, že Irán klame, keď hovorí iba o mierovom využití atómovej energie, ale nechcú sa vzdať myšlienky na možné úspešné vyjednávanie.

Zsolt Simon nastupoval do funkcie ministra pôdohospodárstva s ambíciou očistiť rezort od netransparentných praktík desaťročnej vlády, v ktorej sa pri moci striedali Peter Baco a Pavol Koncoš.

Otázky súvisiace s regionálnymi disparitami sa v ostatných rokoch dostali do popredia záujmu nielen odbornej, ale vďaka médiám i širokej laickej verejnosti.

Pripojte sa k nám a podporte svojím podpisom dve aktuálne petície: 1. Petícia na podporu vylúčenej advokátky a 2. Petícia proti obmedzovaniu práv menšinových akcionárov…

Jedným z najúčinnejších opatrení v prospech znižovania nadmerných štátnych zásahov do spoločnosti je rušenie štátneho vlastníctva nehnuteľností, služieb a iných kapitálových aktív.

KI organizoval v Bratislave dňa 23. mája 2006 diskusiu na tému: Poslanecká imunita – zachovať, zúžiť alebo zrušiť.

Za šestnásť rokov transformácie slovenskej spoločnosti dospela verejnosť postupne k zisteniu, že ak existuje na trhu prirodzený dopyt po kúpe majetku štátu, je vo väčšine prípadov veľmi užitočné a správne predať ho.

Po dvoch rokoch vnímajú mnohí naše členstvo v Európskej únii ako takú samozrejmosť, že sa takmer nik nehrnie do bilancovania.

Únava z nekonečného omieľania krízy verejného školstva a vzdelávania má za následok presvedčenie, že školstvu môžu pomôcť už len radikálne, revolučné zmeny.

Osud, ktorý mala Lisabonská agenda Európskej únie v prvých šiestich rokoch svojho života, je smutný a všetko nasvedčuje tomu, že takým aj zostane.