Koncept sociálnej spravodlivosti podľa Burkeho nielenže nezahŕňa znaky „rýdzej“ spravodlivosti, ale aktívne ich popiera.

Hlavným problémom nášho vzdelávacieho systému nie je to, že bežná škola nevie pracovať s problematickými žiakmi, ale že nevie „potiahnuť“ ani tie menej problémové, či dokonca celkom bezproblémové deti.

Vláda sa v konsolidácii a rozpočte vybrala pre ňu ľahším no pre občanov nebezpečnejším smerom – hlbším siahnutím do ich peňaženiek.

V čase rozmáhajúcich sa štátnych zásahov a centrálnych regulácií je táto kniha nanajvýš aktuálna. Aj pre slovenského čitateľa môže byť pomôckou pri pochopení devastačnej podstaty socializmu.

Eurobyrokrati od roku 2005 blúznia o svojom záväzku znížiť administratívne zaťaženie, ktoré navrhnutými reguláciami sami stvorili, do roku 2012 minimálne o štvrtinu. Udiať by sa tak malo úpravami vyše siedmich desiatok právnych aktov.

Vláda nezvláda solídne obhospodarovať čo i len svoje základné úlohy a napriek tomu si do svojho záberu pridáva ďalšie a ďalšie.

Ak sú koncipienti využívaní len ako lacná pracovná sila, nie sú pripúšťaní k odborným veciam a advokát sa im nevenuje, nič na tom nezmení ani dlhšia prax, ani menší počet koncipientov na advokáta, ani dĺžka praxe školiaceho advokáta.

Najnovším návrhom, v ktorom sa euroúradníci tvária, že cítia väčšiu zodpovednosť za naše životy, než my sami, je povinnosť absolvovať s autom starším ako šesť rokov buzeráciu na stanici technickej kontroly (STK) nie každé dva roky, ale každoročne.

Antický zvyk oslavovať víťazov sa zmenil na orgie kolektivizmu a nacionalizmu, ktorých najrukolapnejším výrazom sú medailové rebríčky podľa štátov.

Hospodárske škody hrozia skôr zo samotného schválenia zákona o sociálnom poistení než z jeho neskoršej účinnosti.

Nie ekonomická liberalizácia, ale zanedbanie vytvorenia právneho rámca pre spravodlivý systém voľného trhu môže za korupciu.

Vláda Roberta Fica roztáča daňový kolotoč, z ktorého sa nám môžu zatočiť hlavy a najmä vyprázdniť peňaženky.

Nie je sebecké sledovať vlastné ciele bez zaťažovania ostatných. Ak ľudia majú rozdielne preferencie, nie je altruistické nútiť ich byť pod jedným jarmom. Ako Európa práve zisťuje, uniformita je recept na nevôľu, nie na vzájomné pochopenie medzi ľuďmi.

Tak oficiálna rozvojová pomoc, ako aj „sociálny“ štát, vytvárajú bludný kruh závislosti prijímateľov na pomoci, ktorá je poskytovaná neadresne, neefektívne, a čo je najhoršie, narúša prirodzené spoločenské väzby a trhové prostredie v spoločenstvách príjemcov.

Vláda chce viac míňať, preto musí ľuďom vytiahnuť viac z ich peňaženiek.