Ešte nedávno som si myslel, že viera dáva nádej, dnes to vidím naopak – potreba nádeje stvorila viery. Mnohé viery.

Umenie má schopnosť byť o krok vopred pred insitnou, hlúpou a zákerne deštruktívnou mocou.

Jazyk je úžasný a zároveň veľmi zraniteľný vynález. Zvlášť ak slová strácajú význam alebo im ktosi podsúva nový.

Slovensko je dnes rozčesnuté neprajnosťou a už aj nenávisťou. Isto to nie je tatarkovská obec božia. Ale ako presne si ju Dominik Tatarka predstavoval?

O Tatarkovom diele a o Tatarkovi samotnom bolo napísaných toľko akademických aj neakademických prác, čo už by som ja k tomu všetkému mohol pridať?

Cenu Dominika Tatarku prijímam ako ocenenie výnimočného umelca Júliusa Jakobyho.

Už len to meno: netreba ho rozmaznávať zdrobnelinami, už samo od seba je prítulné: Dominik. Tatarka.

Niečo sa vo mne vzpriečilo, a tak som sa rozhodol, že namiesto v Tatarkových knihách sa pohrabem vo svojej vlastnej hlave a chvíľu budem o tom Dominikovi len tak potichu premýšľať.

Nechcem v tejto chvíli siahať do rozsiahleho portfólia príkladov z histórie, keď bagatelizácia zla stála na začiatku svetových katakliziem, genocíd, holokaustu… Je taká okrídlená veta: „Kto nepozná vlastnú históriu, bude si ju musieť zopakovať.“ Asi áno. Bohužiaľ, aj s tými, ktorí ju poznajú.

V pološere sa zblízka pozerám do tváre Tatarkovi, ktorý zhruba v tom čase pripadal francúzskemu spisovateľovi Bernardovi Noelovi ako „muž s postavou drevorubača a inteligenciou trpiaceho človeka“. Muž, ktorému zobrali jeho čitateľov a ktorý, podľa vlastných slov, existoval už len pre políciu.

Esej Dezidera Tótha – Monogramistu T. D, ktorú predniesol po prijatí Ceny Dominika Tatarku za rok 2011.

Esej Ivy Mojžišovej, ktorú predniesla po prijatí Ceny Dominika Tatarku za rok 2010…

Esej Milana Lasicu, ktorú predniesol po prijatí Ceny Dominika Tatarku za rok 2007.

Prečítajte si eseje nositeľov CDT, ktoré boli súhrnne publikované v Proglas-e (Literární a kulturní příloha Revue Politika).