Dosiaľ som bola skrytá za širokým chrbtom Petra Zajaca a vedela som, že sa nemôžem ocitnúť medzi ašpirantami na Cenu Dominika Tatarku. Odrazu sa to zmenilo: z ničoho nič to bolo len na mne. Zároveň som zbierala odvahu odmietnuť poctu a dôveru tých, ktorí za mňa hlasovali, no zároveň som začala rozjímať o osobnosti Dominika Tatarku.
Už len to meno: netreba ho rozmaznávať zdrobnelinami, už samo od seba je prítulné: Dominik. Tatarka. Predstavujem si dieťa prírody, chránené sestrami a matkou.
A napokon aj to, čo poznám z vlastného života: že obmedzenia ukazujú cestu.
Vidí sa mi, že jeho osud po vpáde spriatelených armád nebol smutný, ani tragický, že ho boľavý koniec socializmu s ľudskou tvárou paradoxne oslobodil. Že Dominik Tatarka našiel vlastnú tvár, odrazu bol svoj. Určite mu nebolo ľúto za tými, ktorí sa ho odrazu stránili, pretože zistil cenu pravdy a priateľstva.
Jeho tvorba konečne mohla byť slobodná a úprimná. Dosiahla podobu, o akej sme tu dovtedy nemali ani tušenia.
Počas normalizácie sa napojil na ľudí, ktorí sa nepretvarovali a nepodkladali kvôli kariére, ktorí hovorili a jednali tak, ako sa im zdalo správne, v súlade so sebou, pravdivo. Veď vždy túžil po obci, nazýval ju Obcou Božou.
Takže okupanti a naši nohsledi mu nezaložili, ale zhodili putá. Akoby sa napojil na svet Panny zázračnice zo svojej voľnej mladosti a začal ho žiť do dôsledkov a bez zábran. Všetko bolo konečne skutočné: druhovia a snaženia, lásky a sex, pravda a nepravda, vernosť aj zrada. Šesťdesiaty deviaty mu otvoril oči a on ich otváral nám.
Na jeho rozhorčenie odpovedali po svojom. Chceli vývrheľa, zabudnutého autora – no dostali neústupného, slobodného človeka. Nemal už peniaze a pocty, zato žil zaujímavý a podnetný život, ktorý v jeho písačkách občas pripomínal špionážny román. Rozumel ženám a spoločnej intimite: to, čo sa dalo v jeho starších knihách len vytušiť, dostalo odrazu väčšiu silu, hĺbku, vrúcnosť. Slovenčina mu nestačila: jeho jazyk nadobudol šťavu, potreboval a vymýšľal nové, nenapobniteľné slová.
Viem si predstaviť, ako by dnes neveriacky sledoval snahy o rodovú rovnosť a vybavovanie si dávnych účtov – no nijako sa mi nezdá, že by nepokladal ženy, ktoré ľúbil, za rovnocenné a rovnako slobodné, ako bol sám.
Nedožil sa. No som presvedčená, že by ani teraz neuhol.
Musím si ho len predstavovať. Nepoznala som ho a je mi to ľúto. Najbližšie som sa k nemu dostala až na jeho pohrebe, stratená v dave smutných ľudí.
Nositelia Ceny Dominika Tatarku od roku 1994:
