Pod pláštikom konceptu tzv. „verejného záujmu“ sa kryje snaha vlády o vytvorenie trhov, ktoré bude následne ovládať.

Tým, že sa pracujúci stali vlastníkmi kapitálu, sa vytvorila atmosféra, ktorá je žičlivejšia slobodnému trhu, demokracii a slobodnej spoločnosti.

O komunistickom experimente menom Pražská jar už toho bolo napísané mnoho. Napriek tomu sa neustále teší vysokému záujmu postsocialistických populistov, teda i širokej verejnosti a hlbokému mlčaniu potenciálnych kritikov.

Náboženské očakávania sa vyskytujú v mnohých podobách. Na tomto mieste bude reč najmä o ich patologických deformáciách. Tie môžu viesť ku konaniu, ktorého dopady môžu predstavovať v lepšom prípade komické príbehy, inokedy však strašné katastrofy.

Slávnostné zhromaždenia a rôzne štátne sviatky sú tu predovšetkým na to, aby poslúžili ako tribúna či divadelná scéna, na ktorej si tí, ktorí sú pri moci, inscenujú predstavenie s rolami napísanými priamo pre nich.

Ficova vláda s premiérom na čele chodí po Slovensku a zo štátneho rozpočtu, z rezervy vlády a rezervy premiéra rozdáva na „projekty“ samosprávam a ďalším ako zo svojho.

Al-Káida nie je ani celkom zrazená na kolená, ani menej nebezpečná, ale utrpela niekoľko skutočne ťažkých úderov, z ktorých sa už nemusí pozviechať. Úderov zvonka, ale aj, prekvapivo, zvnútra – od svojich ideologických druhov. Možno čaká na smrť.

Existuje scenár, ktorý sa v sociálnych a politických dejinách ľudských spoločností vracia so železnou pravidelnosťou, hoci je už skutočne starý až ošúchaný. Vynorí sa vždy, keď spolu začnú obcovať moc a nová ideológia.

Je prirodzené, ak sa politik obáva o svoju popularitu, ale predstava, žeby mal ísť len preto niekto do väzenia, to už je silná káva.

Najväčšou hrozbou pre slobodu a prosperitu spoločnosti sú tí, ktorí vytvárajú falošné mýty o spoločenských hrozbách a zasadzujú sa za ich radikálne „riešenia“.

Nevážne (či takmer vážne) o eurofondoch, ktoré boli, sú a budú. No ale ako pre koho.

Rok 2008 sa začal rovnako ako rok 2007 – mojitom a cigarou v rukách premiéra v spoločnosti kubánskeho veľvyslanca.

Omylom je už samotná snaha vlády regulovať ceny. Cena je výsledkom dobrovoľnej dohody predávajúceho a kupujúceho a zásahy štátu ju môžu iba deformovať.

Deň po tom, ako si vláda schválila úlohu sprehľadniť prideľovanie peňazí z eurofondov, konalo ministerstvo výstavby v priamom rozpore s týmto cieľom.

Počet vedeckých článkov v peer-reviewed časopisoch, ktoré spochybňujú predpokladané katastrofálne dopady klimatických zmien, neustále rastie. Vedecký konsenzus neexistuje, napokon, neumožňuje to samotná povaha vedy.