V Zichyho paláci sa včera po siedmy krát odovzdávala cena jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej kultúry druhej polovice dvadsiateho storočia Dominika Tatarku. Kritériom pre udelenie ocenenia je spoločenský a kultúrny význam diela vydaného v predchádzajúcom roku a výnimočná morálna integrita osobnosti autora. Cenu získal Dušan Dušek za knižku Pešo do neba.
Nositeľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2000 sa stal prozaik a scenárista Dušan Dušek. Pri udeľovaní ceny zhodnotila porota najmä kontinuitu jeho tvorby. Dušan Dušek si počas desaťročí pokojne a trpezlivo, akoby mimo náporov vonkajšieho času utvára svoj vlastný, osobitý literárny svet, ktorý sústavne dopĺňa a prehlbuje. To je vlastnosť, ktorá je v rýchlokvasených premenách posledných troch desaťročí ešte stále skôr výnimočná. A stálosť, ako to ukazuje rozhodnutie poroty, sa zrejme ako markantná vlastnosť stáva hodnotou aj v poslednom čase.
Dušan Dušek nepíše históriu, ale historky. Je autorom malého sveta, ktorého základným princípom je anekdotickosť. Veľké dejiny doň vždy vnikajú ako násilie. A tak, hoci je Dušek autorom balansu, jeho poviedky a novely sú vždy príbehmi jeho narúšania a rozrušovania.
Posledné storočie, ktorého rozlohu obsahuje rodinné vedomie Dušekovej malej pospolitosti, bolo v znamení pribúdajúceho násilia, ktoré ničí všetko stále. Aj smrť ruší to stále, preto celkom prirodzene vstupuje do Dušekovho malého sveta. No stáva sa brutálnou až vtedy, keď prichádza ako nezmyselný výsledok zrážky s veľkým, historickým svetom. Aj vtedy ju však Dušek zahalí akýmsi zjemňujúcim závojom náhody či nehody, z čoho vzniká clivý tón jeho próz.
Tento clivý tón je Dušekovým základným autorských gestom. V Dušekových prózach je často smutno, občas dojímavo, takmer vždy komicky, niekedy smiešne, ale zriedka veselo.
V minulých rokoch sa laureátmi ceny stali Milan Hamada, Ivan Kadlečík, Pavel Vilikovský, Ivan Štrpka, Pavel Hrúz a Ľubomír Lipták. Dušan Dušek (1946) píše prózu, básne, filmové a televízne scenáre a napísal aj niekoľko rozhlasových hier. V súčasnosti je vedúcim Katedry dramaturgie a scenáristiky FTF VŠMU v Bratislave. Cenu udelila Porota Dominika Tatarku, Inštitút Milana Rastislava Štefánika a Nadácia Milana Šimečku.
Život a dielo Dominika Tatarku stoja v znamení vzdoru – najprv proti klerikalizmu a fašizmu Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945, neskôr, po počiatočnom prijatí socializmu, vzdoru proti okupácii a porušovaniu základných ľudských práv po roku 1968.
Prozaickú tvorbu, ktorá tvorí jadro Tatarkovej činnosti, možno rozdeliť do štyroch fáz. Prvú charakterizuje existenciálna úzkosť voči násiliu druhej svetovej vojny aj jej vykúpenie zázrakom utvorenia mladého mužsko-ženského umeleckého sveta (V úzkosti hľadania, Panna zázračnica). Druhú fázu predstavuje pokus vysporiadať sa s vojnovým násilím (Farská republika, Prvý a druhý úder) a pokus prozaicky nastoliť víziu sociálne spravodlivého sveta družnosti (Družné letá, Radostník). Po vytriezvení z kolektivizmu nasleduje tretia fáza dozrenia. V nej dochádza Tatarka k presvedčeniu, že socialistický kolektivizmus je rovnako zhubný ako pach vojnového násilia. Odvtedy až do konca života rozvíja Tatarka presvedčenie, že len slobodní jednotlivci môžu vytvoriť slobodnú pospolitosť (Rozhovory bez konca, Prútené kreslá, Démon súhlasu). Túto pospolitosť nazval Dominik Tatarka podľa augustiniánskeho vzoru Obcou božou a videl v nej spojenie pôvodného a moderného združovania, “obcovania”, vzájomného “uctievania”.
Takáto malá pospolitosť disentu a Charty 77 sa mu stala oporou v poslednej, štvrtej fáze života a tvorby po roku 1968, kedy publikoval len v samizdate a v exile (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti, Navrávačky). Základ tvorby tvorí vzťah muža a ženy vo všetkých podobách: ako syna a matky, muža a ženy, priateľa a priateľky. Tatarka ho uzatvára ako telesný a duchovný rozhovor, v ktorom sa odrážajú všetky polohy súdobého života od etického marazmu až po ľudskú čistotu. Na tento vzťah sa vrstvia všetky ďalšie okruhy sociálneho násilia: prenasledovania, ostrakizovania, špicľovania.
Význam Dominika Tatarku však ďaľeko prekračuje obzor prózy. Tatarka sa zaoberal moderným slovenským výtvarným umením, v ktorom videl spojenie umeleckej slobody a pôvodného mýtu. Posledné sú Tatarkove úvahy o kultúre a duchovnom rozmere človeka, ktoré majú v slovenskej duchovnej kultúre posledného polstoročia kľúčovú funkciu.
Dominik Tatarka si ako jeden z mála slovenských umelcov uchoval občiansku integritu a svojím životom potvrdil koncepciu slobodného človeka ako základu slobodnej spoločnosti. Bol bytostným demokratom, človekom dialógu, nikdy sa nekončiaceho rozhovoru, pričom sa v ňom šťastne spájala zložka rudimentárna zmyslová, telesná so zložkou intelektuálnou, sebareflektujúcou, transcendentálnou.
Nositelia Ceny Dominika Tatarku od roku 1994:
