Nestratiť sa. Robiť si svoje. Pokračovať. Tak ako šiel za svojou predstavou aj Daniel Liška vo svojej Retrospektíve Jakobyho.
Košice: pri spomienke na to mesto sa mi vynára jeho svojhlavá, trucovitá a jedinečná tvár. Uchovalo si ju napriek dejinným zvratom, ktoré si ho chceli privlastniť a prispôsobiť svojim požiadavkám. Pre mňa sú to Košice Gaby a Stana Rakúsovcov, Košice Marcela Strýka, ktorého obraz svieti v našej obývačke, Košice divadelnej inscenácie Cyrana z predmestia, s ktorou som sa vedela radostne stotožniť. A tiež Košice maliara Kornucika v jeho ateliéri v historickej Rotunde, kde popri jasavých geometrických obrazoch a temných osudových kresbách kraľovali ponalievané čaše šampanského, aby prekričali vôňu farieb. Kornucika, ktorý zo seba strhol vynosenú košeľu rovno v obchode, aby si navliekol novú, Joža Kornucika, ktorý sa deň po svojich 38. narodeninách stratil bez stopy. Košice výtvarnej moderny Zuzany Bartošovej. Košice neskutočne svojských umelcov, ktorí sa mohli vyliahnuť len tam, na križovatke národností a režimov – no z tých nánosov sa znova a znova vynára ich tvár.
Nestratiť sa. Robiť si svoje. Pokračovať. Tak ako šiel za svojou predstavou aj Daniel Liška vo svojej Retrospektíve Jakobyho.
Už na prvých jej stranách ohromia výbuchy farieb. A nástojčivé pohľady tvárí, ktoré akoby nechápali, prečo a za čo sa ocitli v nepochopiteľnej komédii, v grotesknom svete osudov, vzťahov a povinností. Autorovi Retrospektívy sa podarilo skoro nemožné: uzavrieť život maliarovho vnútra medzi dosky hrubej knihy tak, akoby sme sa stali jeho spolupútnikmi. Ako keby sme boli rovno pri tom, keď štetcom v rýchlosti zachytáva ľudí v okamihoch rôznorodých činností a v každom z nich zachytáva aj seba. A niekedy iba seba.
O svojich dojmoch rozprávam vo chvíli, keď si znova uctievame odkaz a osud Dominika Tatarku. Uvedomujem si, čo oboch umelcov bytostne spája – a to napriek časovej vzdialenosti, aj vzdialenosti Bratislavy od Košíc. Spája ich vydedenosť: Jakoby ju pociťoval pre svoj telesný hendikep, pre maďarskosť, chudobu. Tatarka pre svoje politické presvedčenie a neochotu podriadiť sa. Obaja vykorenení, vylúčení. A v Jakobyho obrazoch, rovnako ako v Tatarkových písačkách, dominuje minimálny odstup od zážitku, snaha vyjadriť ho bez príkras, aj v najintímnejších chvíľach, ukázať svoje ja bez akýchkoľvek zábran, dať sa všanc – hrdo a s výsmechom.
Maľujem vlastne iba svoje zážitky, povedal o svojej tvorbe Július Jakoby. Čosi také by mohol povedať aj Dominik Tatarka. Rozumiem tomu, poznám to z vlastného písania. Neustále neistoty, hľadačstvo, ale aj údiv a okúzlenie, nečakané stretnutia.
V Marenčinovom Košickom pustovníkovi čítame: Keď sa človek vymaní zo závislosti od rôznych vonkajších determinantov, keď sa oslobodí od všetkého, čo ho nejakým spôsobom zväzuje, obmedzuje či hamuje, keď prekoná svoje vedomosti aj svoju profesionalitu, slovom, keď preskočí vlastný tieň…
Dobre, že sa Daniel Liška oprel o rozhovory Alberta Marenčina a Lászlóa Szigetiho a o monografie svojich predchodcov. Že neľutoval čas a upriamil svoju energiu na vyhľadanie Jakobyho kresieb a plátien v galériách a u súkromníkov u nás i v cudzine. Že našiel tých, ktorí si trocha čudáckeho umelca pamätali. Že spolu s Jurajom Bartuszom akoby rozpohybovali Jakobyho sochu, aby sa vydala na potulky po starých uličkách. Že sa vedel vcítiť do umelca, ktorý sa nechal opantať Košicami ako lepkavou pavučinou a neopustil svoje rodisko, ani keď ono opustilo svoju maďarskú tvár. Spravilo ho to Košičanom na polceste, tak ako ostali aj jeho Košice na polceste medzi mestom a vidiekom.
Veď Jakoby zažil v Košiciach svojej mladosti úspech. Všetko vtedy vyzeralo úžasne. Aj na jeho obrazoch dominovala noblesa, erotika, nádhera, rozkoš z jestvovania. Melanchólia. Akty.
Autorovi Retrospektívy sa podarilo vysledovať impulzy a fázy maliarovho vývoja. Aj to, ako sa vyrovnával s nechápajúcim a často aj neprajným až nepriateľským okolím povojnových Košíc. Ako sa vo svojom pivničnom ateliéri tomu tlaku nepodvolil, vo svojich základných dielach neuhol. A Košiciam daroval mestskú maľbu, ktorá sa vyrovnala svetovým výbojom a snaženiam.
Bolo to o samote, prameniacej z pocitu výlučnosti, o vyzývavej prázdnote bieleho plátna, o predsavzatí maľovať jedným dychom. O skromnosti a sebavedomí. O grotesknosti výjavov, ktoré pristihuje ceruzou i štetcom, o neľudskosti ľudskej existencie, o agresivite. O momentkách prchavých okamihov. O dôležitosti náhody.
No Jakoby sa nestavia do pozície sudcu: nevylučuje sa, prichytáva aj seba, uškŕňa sa najmä nad sebou. Vo svojich obrazoch hovorí aj o vlastnej biede a úzkosti. Kričí z nich irónia, sebairónia, absurdita ľudského údelu.
Jeho kresba čiernou by sa uplatnila rovnako aj dnes: stačí privrieť oči a odrazu vnímate dnešné dianie odťažito, ostro, jeho účastníkov ako karikatúry…
Dobre, že sa nesplnila Jakobyho obava a že sa jeho obrazy niekam nezapatrošili. Dobre, že sa sochárovi Bartuszovi podarilo zachytiť jeho postoj, chôdzu a tvár. Dobre, že v dnešných Košiciach plávu vo vzduchu flotily Márie Bartuzsovej. Dobre, že Daniel Liška odkryl detaily ulice, rodiny, domu, ateliéru a atmosféru, v ktorej vznikali obrazy tvárí s nechápajúcimi užasnutými očami.
Zázraky všednosti. Neuchopiteľno, ktoré maliar Jakoby pristihoval pri čine.
A Retrospektíva, ktorou autor Liška pristihuje pri čine Jakobyho.
