Milan Šútovec v autorskej poznámke diela, za ktoré mu je udelená tohtoročná cena Dominika Tatarku, na margo rozhodnutia pokusu spísať encyklopedickú príručku Politické Slovensko píše: „Nijaké komisie … nemôžu nahradiť individuálne rozhodnutia.“ Ani rozhodnutie pustiť sa do takého odvážneho diela. Šesť rokov dennodenne spomínať na prežité, pátrať v knihách a článkoch, myslieť kriticky a v kontexte. Vkladať do hesiel vlastný názor.
Ocenenie Milanovi Šútovcovi snáď nepatrí len za intelektuálnu, dôslednú a trpezlivú prácu, s akou šesť rokov dielo tvoril. Ale aj za odvahu použiť vlastné zdroje, a teda slobodu nepodriadiť sa nijakému grantovému systému ani inštitúcii, schvaľovacím procesom a nekonečným schôdzam, nezaťažovať sa citáciami. Ak sú v diele odkazy, tak kontextuálne medzi jednotlivými heslami, miestami prekvapivé, no mnohé vysvetľujúce a nútiace k zamysleniu – napríklad odkaz putujúci od súčasného sociálneho demokrata ku gardistickému ideológovi, čo je veľmi zaujímavý rodinný kontext, ktorý za zamyslenie určite stojí.
Vzácne na tomto diele je, že hoci je to heslár, nie je kŕčovitý, naopak, zdá sa, že je písaný pokojne. Sám autor tento formát nazval intelektuálnym záhradkárčením. Dodal by som, že autor je záhradník odvážny, keďže sa mi politická scéna posledných rokov javí ako permafrost striedajúci sa s bažinami, a hľadať v nich celkom sám čosi pevné, kde by sa dalo siať, plieť a žať, nie je vôbec jednoduché.
Ako čitateľ z inej generácie, žijúci v dobe spochybňovania vlastných myšlienok a názorov podľa predpokladaných reakcií na sociálnych sieťach, oceňujem najmä ľahkosť, s akou pán Milan Šútovec k tomuto dielu pristúpil. Oceňujem nadhľad, s akým pristúpil k vlastnej pamäti, k viac ako polstoročnej priamej skúsenosti so slovenskou politikou. Ako smelo vložil do hesiel kritický pohľad stúpenca liberálnej demokracie. V dobe, keď komentátori spochybňujú svoj vlastný rozhľad a úsudok, je encyklopédia s názorom veľmi osviežujúcim čítaním. Závery niektorých hesiel sú vyslovene vtipné a dodávajú faktom z hesla chuť alebo aj pachuť.
V jednom z rozhovorov pán Šútovec hovorí: „Čo je tu vôbec neochromené? Na čo sa tu dnes dá spoľahnúť?“ Dá sa spoľahnúť na Politické Slovensko Milana Šútovca, ktoré čítať je radosťou. Dokonca som si ho dovolil čítať nekriticky a často sa nahlas smiať nad presnosťou názorov autora, ktorými je príručka infiltrovaná.
Túto chválu čítam z pozície jedného z aktérov iniciatívy Za slušné Slovensko. Ak by toto dielo vzniklo skôr, som si istý, že by sme z neho čerpali pri tvorení dramaturgií na námestiach aj pri písané vyhlásení v uplynulých dvoch rokoch. Keby sme mali túto „encyklopedickú príručku“, ľahšie by sa nám orientovalo v súvislostiach blízkej politickej minulosti. Že nám vtedy nenapadlo spýtať sa na názor aj pána Šútovca, teraz považujem za nevedomú chybu. Veľakrát sme sa na názor pýtali skúsenejších ľudí, ktorým sme verili, no ani oni nemali na premyslenie odpovedí mnoho času a ako to už býva – ponúkali rôzne pohľady a názory. A tak sme sa v našich debatách často vracali na začiatok. S takouto príručkou by sme si niektoré debaty skrátili, niektoré procesy urýchlili a snáď by sme sa vyvarovali aj niektorých chýb. Verím, že toto dielo a heslá v ňom spracované pomôžu budúcim aktérom občianskej spoločnosti zorientovať sa v politike.
Po tom všetkom, čo sa za posledné obdobie udialo, by som si zároveň prial, aby toto dielo vzniklo neskôr. Ak by vznikalo o pár rokov dlhšie, dozvedeli by sme sa, ako bravúrne by sa pán Milan Šútovec vysporiadal s osobnosťami politiky aj politickým planktónom, ktorý sa nekontrolovane pohybuje vo verejnom priestore súčasnosti. Je to túžba po Šútovcových slovách v úvodzovkách, po prídavných menách, koncovkách jednotlivých hesiel aj túžba po tom, čomu by sa autor venoval a čomu nie. Historicky začína toto dielo Pragmatickou sankciou. Zaujímalo by ma, ako sa autor Politického Slovenska pozerá na pragmatické sankcie súčasnej vlády.
Nositelia Ceny Dominika Tatarku od roku 1994:
