Vážené dámy a páni, vážená porota. Vážená pani Vášová, vážený pán Šútovec. Prichádzam ako hubár, ktorý prešiel horou, vyzbieral plody lesa a voňavý košík odovzdal do rúk kuchárov, aby spravili chutný pokrm. Nesial som, iba zasadol k prestretému stolu. Cenu Dominika Tatarku prijímam ako ocenenie výnimočného umelca Júliusa Jakobyho.
Reč má byť o Tatarkovi – o jednom z najväčších virtuózov slovenčiny. Letmo bude venovaná maliarovi Jakobymu – slovenčinu ovládal ledabolo, v podobe šarišsko-abovského nárečia, ktoré z jeho rodných Košíc vymizlo a tento dialekt počuť dodnes v obciach v okolí Prešova.
Čo povedať auditóriu, ktoré na rozdiel odo mňa s Tatarkom obcovalo, pozorne ho čítalo i milovalo? Nájde sa spojivo medzi Tatarkom a Jakobym, ak už to nemôže byť rodná reč?
„Život sa začína až vtedy, keď človek nevie, čo bude.“ Pomôžem si výrokom prešovského rodáka Bélu Hamvasa. Podľa tohto tvrdenia, ak máme na mysli iba existenčné ohrozenie, Jakoby vstupoval do života vo veku troch rokov na lodi uprostred Atlantiku, keď mu ochrnula ľavá ruka, i v roku 1929 v dedine Skároš: rozjarení mládenci mu uštedrili zopár bodných rán nožmi pri jeho snahe uchrániť neznámeho človeka. Skutočná téma Jakobyho života sa ani nemusela naplno rozvinúť, pokiaľ by rozzúrený diviak, trhajúci maliarovo telo, dokonal na lesnej ceste dielo skazy.
Autor postulátu akiste mienil oddeliť banálnu istotu života v pohodlí od zhustenej reality, keď, obrazne povedané, minúta plynie tisíc rokov – a v ľudskom vnútri prebieha zrod hrdinov či zbabelcov.
A Tatarka? Tatarkove ohrozenia predurčuje politický postoj. Ako študent v Prahe protestuje proti ašpirantským zákonom. I keď ho policajti tĺkli šabľami naplocho po hlave. Alebo na konci Slovenského národného povstania s liptovskými baníkmi postavený k múru vypočul si rozsudok smrti za spoluprácu s partizánmi. Smrť sa o spisovateľa obtrie priam s dostojevskovským chladom.
V šesťdesiatom ôsmom pred tankami okupantov si všimol, „že v určitom okamihu nás vôbec neovláda strach, hrôza pred smrťou“. O desaťročie neskôr, krátko po podpísaní Charty ´77, leží na dlažbe zrazený záhadným šoférom. Aký kontrast: objekt Seladón a dolámané rebrá v snahe pristrihnúť mu krídla.
Nemajme preto na mysli iba telesné ohrozenia. „Ten, koho uchváti mocenský inštinkt a vrhne sa na život, príde o všetko. Zatiaľ čo ten, kto sa posadí na okraj hradskej a drieme, získa všetko.“ Odkaz Hamvasa i Johna Bunyana. Pri vytváraní spojnice medzi Tatarkom a Jakobym núka sa spomenúť Alberta Marenčina. Iba Albert ku mne chodí. Albert, iba s tebou hovorím. Nebyť teba, jazyk v ústach mi zdrevenie. Načisto onemiem.“ Iba Albert a polícia.
Rieka tečie, bolesť bolí. Tatarkova filmová Priehrada. Rieka maľovaná Jakobym v nespočetných plátnach. Ružínska priehrada. Dokiaľ nestála, spomínal môj otec, riekou nadol putovali pstruhy. Predtým, než otec nastúpil na vlak a v Prahe s Dominikom Tatarkom zdieľal spoločný študentský priestor, učebnice i profesorov, odchádzal s tatarkovskou skúsenosťou pastiera i s knihou Johna Bunyana a spomienkou na rozvodnený Hornád a zaliate polia rodičov. V roku 1934 ľadové kryhy strhávali mosty, voda odplavila oráčinu, vytvorila si nové riečište. O rok neskôr rieka tiahla cez dedinu a niesla so sebou obrovské ľadové kry a rôzne drevá z mostov. Kravy v maštali stáli až po krk vo vode. Pozdĺž Hornádu sa tiahla železnica, vlak skracujúci vzdialenosti medzi jeho rodnou vieskou a Prahou, kam otec odchádza v roku 1935 s pomocou brata Jána, jedného z ôsmich súrodencov, v tom čase úradníka pošty, ktorý otca pri štúdiu finančne podporil aočakával, že študentova voľba padne na francúzštinu – medzinárodný jazyk poštovej komunikácie.
V úvode Bunyanovej Cesty pútnika z tohto sveta do sveta budúceho sa hrdinovi „vo sne zdalo o mužovi v špinavých šatách, ako odchádza z domova s ťažkým bremenom na pleciach. V rukách niesol knihu. Keď sa unavil, sadol si na kraji cesty a začal čítať. Pritom sa rozplakal, triasol sa ako osika, a keďže sa nedokázal ovládnuť, zo žiaľu vykríkol: Čo mám robiť“?
František Urbánek, u ktorého otec v Prahe býval, prv než sa presťahoval na Švehlovu kolej, prízvukoval: Rob to, „aby byl Pán Bůh osláven“, obzvlášť pri otcových večerných odchodoch na predstavenia Osvobozeného divadla. Kazateľ Urbánek chodieval k Masarykovcom, prezidenta i jeho rodinu pochovával, a otcovi okrem Masarykovej spisby poznajúc nástrahy žižkovských krčiem vložil do rúk esej Karla Čapka Proč nejsem komunistou? Stala sa argumentačným štítom v mladíckych škriepkach o podobu ideálneho sveta.
Pražské štúdiá sa pre tatarkovskú generáciu končia príkro. Ráno 17. novembra 1939 odvážajú študentov na nákladných autách do kasární v Ruzyni. Gestapo urobilo selekciu podľa štátnej príslušnosti. Slovákov deportujú na Slovensko. Byť Čechom znamenalo odvoz do tábora Sachsenhausen. S odstupom štyridsiatich rokov sa mi otcove spomienky na pražské štúdiá, na kuriózne znejúci predmet jazyk československý, o čom svedčia zápisy v univerzitných dokumentoch, zliali do hmlistého celku. Vynárajú sa mená niektorých konškolákov a pedagógov. Hála, Hýsek, Chlumský, Pražák, Weingart, v otcovom prípade i anglista Mathesius a Trnka, i prekvapenie: nenápadný slovný prejav F. X. Šaldu v prednáškovej sieni kontrastoval s výbušnou silou Šaldových písomných úvah.
Aký bol Paríž roku 1938? Pýtal som sa otca na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia pri počúvaní rádia Hlas Ameriky a zmienkach o Tatarkovom súzvuku s Chartou ´77. Ľahostajnosť veľkomesta bola len maskovanou podobou strachu – jediná veta, ktorú som si z otcových rozprávaní zapísal. Po vyhlásení mobilizácie zanechal študijný pobyt v Škótsku a náhlil sa plný nepokoja na konci septembra cez Paríž domov. O chvení študentskej duše nám čo-to napovedia Tatarkove Prútené kreslá: „Či je Československo obetované a či nie, kto ho obetoval a či musel, či je už alebo ešte nie krajinou nikoho.“
Parížska Sorbonna, kde Tatarka trávi zimný semester roku 1938 – 1939, ešte dve storočia po založení rátala medzi Angličanov aj Nemcov. Za Francúzov na univerzite pokladali Španielov i Talianov. Nie však Normanďanov a Pikarďanov. Dokonca i románovému Bartolomejovi Slzičkovi istý Parížan vysvetľuje: ani Provensalčan sa necíti celkom Francúzom.
Nájde sa niekto, kto si nezamiloval Paríž, prv než doň vstúpil? Jakoby. Programovo v novinách priznáva, ako ho Paríž neláka, nezaujíma. Na jeseň 1939 chystá sa s plátnami na odchod – na Sever. Cez Nemecko, pravlasť predkov, má cestovať na svoju výstavu v Kodani, Štokholme, Göteborgu. Cestu košickým výtvarníkom zmarí prepuknutie vojny.
Na počiatku mávame ružové sny o tom, čo príde, ako Anton Jasusch, brázdiaci ulicami Paríža roku 1907, kde v rovnakom čase iný karpatský pastier Constantin Brâncuşi vytvoril veľavravné gesto: „Jednoduchosť nie je cieľom umenia, dostávame sa však k nej, keď sa približujeme ku skutočnému zmyslu vecí.“ Ohoľte sochárovu bradu a vyrobíte Tatarku. Ohoľte Tatarkovi fúzy a máte pred sebou dvoch oravských rezbárov – Štefanov Siváňov. Zarážajúca podobnosť troch ľudí dreva. Vzišlých z kultúry pastierov, roľníkov. Karpatskí Parížania vlastnili to, čo chýbalo ľuďom kameňa. Ľuďom z urbánnych kamenných labyrintov. Pastieri tiahli za sebou nite k archaickým počiatkom. Dopracovať sa k jednoduchým tvarom je u výtvarníkov zrozumiteľné, jasné na prvý pohľad. Jednoduchá vetná skladba, úsporná slovná zásoba môže u spisovateľa značiť nanajvýš vyprahnutosť ducha. Skutočný zmysel vecí pre literáta leží v návratoch k prapôvodnej studnici, vyživujúcej prvú lyriku, epiku, drámu. K spiritualite a erotike, k dvom rodným sestrám, ktoré sú ľudskou odpoveďou na neúprosnú dialektiku zániku.
V letokruhoch tatarkovského literárneho záujmu nachádzame miazgu z košatého stromu živočíšnych inštinktov: sexualitu, agresivitu, čokoľvek z cicavčích sebazáchovných pudov. Obranné puto medzi matkou a dieťaťom je v strehu, ako prst na spúšti pušky. Je tu i starosť rýdzo ľudská: aký kultúrny odkaz odovzdať z generácie na generáciu? I Tatarkova prosba: „Domáhajte sa, aby ste zanechali dobré stopy na tvári tejto krajiny.“
Tatarkovo slovné vábenie, prenikajúce uchom do útrob ženy, lebo žene je slovo dráždivým červeným súknom, tým, čo je mužovi viditeľný obraz, je iba jedným z pohybov na tatarkovskej vertikále. Slovami Evy Štolbovej, kliesni si cestu „dolu ku koreňom i hore k Bohu.“
My Stredoeurópania, vzájomne prehnietení, sotva pred dvoma storočiami poprebúdzaní do národných identít, skôr z rodinnej tradície, po hlase srdca či z utilitárnych dôvodov, než podľa genealógií vytvorených genetikou, máme dôvod pretrhnúť rodové putá v prospech čohosi hlbšieho, tak ako Ježiš pri Jakubovej studni v hovore so Samaritánkou a v žičlivých myšlienkach vstúpiť do malej nepatrnej Obce božej.
„Nezrážajte ma do stavu etnického, nacionálneho, masového,“ radí nám Tatarka. „Isto som vznikol z protoplazmy slovanského karpatského poľsko-uhorsko-mongolsko-valašského prenikania, znásilňovania a milovania.“
Nech mi je odpustené, ak išlo o prelud, no správa o profilových haploskupinách N, stopa po pohybe mongolských kmeňov, nájdená v génoch obyvateľov pozdĺž Moravskej brány, vyplavila vo mne spomienku na Tatarkovo rozprávanie o priesmykoch za jeho rodiskom, kadiaľ na Považie mohol vstúpiť Tatarkov predok.
Mohli to byť dve slová – proti démonom – podstata šamanstva. Šepot a zaklínanie. Nekončiaci zvukosled, Tatarkove slová krúžia si v tanci zaklínača, čo dúcha do pahrieb, cez otvor jurty vytekajú ako hudba do chladivého Univerza. „Tým menej sa viete vcítiť do položenia mongolského pastiera, ktorého zviera okruh noci… A tá noc! A tie hviezdy! Na mongolskom nebi sa jagajú neznáme hviezdy a nepomerne jasnejšie a jagavejšie ako u nás v najkrajšej septembrovej noci,“ píše Tatarka v knihe cestopisov Človek na cestách. V Ulánbátare vidí „masky najrozličnejších zvierat, skutočných i fantastických“ a kňazov, ako si ich nastokli na hlavu „a tancovali v nich, zaklínajúc tak démonický prírodný živel“.
Okolo ohňa zoskupená obec dychtivo hltá príbehy karpatského pastiera. Môže byť stredobodom ríše a dúcha do iskier nad ohniskom a jeho slová túžia lietať za závoj smrti. Rieka ho nesie do svojho ústia. Napokon je na šírom mori. Belasé more, zvlnené malými, nežnými vlnkami. A on si povie: ja sa už nebojím.
Mŕtvy altajský Tatár vedie podobný život ako my živí. Ibaže všetko sa odohráva opačne ako v našom svete. Pravák, po tom, čo zomrie, predmety drží v ľavej ruke. Naša noc je dňom v svete mŕtvych, kde i rieky tečú nahor k prameňom. Tatarský hrdina je ako vojak, ako bard. Zmyslom jeho bytia je boj proti mocnostiam zla. Zachraňuje poblúdené duše. Volá na ne: „Vráťte sa do svojej zeme. Do svojej jurty, k žiariacemu ohňu. K otcovi, matke.“ Napodobuje škrekot vtáka. Volá o pomoc ämägäta, nápomocných duchov. Prihovára sa tajomným jazykom. Jazykom zvierat. „Existuje slovná a neslovná reč,“ hovorí Tatarka. A jeho spev blíži sa k samotnej podstate… čírej a bezbrehej. Vyviera zo všetkých podôb lásky, pre ktoré naša reč, na rozdiel od reči starých Grékov, nenašla synonymá. Veď, ako píše: „Najväčším kultúrnym dielom v ľudstve je láska. Ono sústredenie mysle na milovaného človeka, na milovaných ľudí aj v časoch všeobecnej skazy.“ Erós, agapé, storge, philia. Je možné stratiť ich? Zabiť každú z podôb lásky? „V surovom a chaotickom storočí,“ slovami Milana Hamadu, „storočí posadnutom nekrofíliou, zvrátenou láskou k smrti“ bolo možné stratiť všetko.
Bol to Čapek, kto proti pochmúrnej sile zla s predstihom vysielal priamy i metaforický úsudok. Pred nenávistnou podstatou komunizmu varoval v roku 1924: „Ak však komunizmus verí, že zastreliť človeka odzadu nie je zločin, potom je tu niečo, čomu nemôžem rozumieť.“
A Tatarka? Jeho skutočný život, prízvukuje Peter Zajac, začína sa po návrate z Paríža naSlovensko. „Bol preňho vždy spojený s formami ľudskej socializácie, so sociálnou empatiou, vnímavosťou, citlivosťou a vnímaním sociálnej nespravodlivosti.“
„Boli sme víťazi, cítili sme sa ako víťazi…“– spomína Tatarka na jar roku 1945. „V Košiciach sa zhromažďovali, politici, novinári, ale aj budúci karieristi… Z oslobodených Košíc zas utekali Maďari a zanechali všetko zariadenie v bytoch, takže som býval v parádnom byte. Perzské koberce…“
A potom príde najslávnejšia veta: „Stroskotal som.“ Keď mierne oslabne strach a zovretie po smrti diktátora, kurátori košickej Krajskej galérie podniknú hľadačskú cestu do Mošoviec na faru Juraja Kozu-Matejova za orfickými plátnami Antona Jasuscha, už myslia, zvažujú, ako vystaviť Jakobyho obrazy v Bratislave, približne vtedy Dominik Tatarka putuje do Mongolska, nevedno, či ako Sándor Kőrösi Csoma hľadať pravlasť predkov, lebo Tatarka z rádia, ako sa ukázalo pri príprave tohto príhovoru, rozprával prostredníctvom herca o dedine Skalité pod Karpatským priesmykom, na pohraničnom pásme uhorsko-poľskom, do ktorého poľskí zbojníci utekali, a tam na hranici žili predkovia Tatarkovci. V pohraničí sa túlal i zbojník Tatarka, sťatý v Liptovskom Mikuláši.
Perzské koberce. I Jakobyho ateliérový priestor sa odvíjal okolo umiestnenia perzského koberca. Od Venúš paleolitu, jaskynných malieb, obradnej misky – ťažko nájsť predmet bez zmyslu, účelu. Dokonca i Siváňove drevené postavy mohli byť domovom včiel. Boli fungujúcim úľom. Krucifixy, betlehemy vnášajú do domova posvätno. Tak i koberec z Orientu, popísaný kaligrafickým odkazom, bol miestom, kde si ľudia spytovali svedomie. „Myslím si, že je to škoda, že dnes nikto v našej spoločnosti neučí spytovať si svedomie,“ hovorí Tatarka, a zmieňuje sa o svojom odhodlaní či vôli slúžiť.
Na konci je Tatarkovo hľadanie oporného bodu v priestoroch detstva, keď krúži okolo svojho tela, tela svojej matky. Okolo ženy-prírody. Na spôsob podobenstva o stratenom synovi Tatarka v liste Silvestrovi Krčmérymu v júli 1986 zvýrazní svoj hriech odpadlíctva, spáchaný zo slepej pýchy a velikášstva. V antike i judaizme medzi najhoršie pošpinenie patrilo dotknutie sa mŕtveho. Tabu, ktoré neplatilo pre Silvestra Krčméryho riadiaceho sa latinským: Nulla dies sine linea– nezaháľať ani deň. K spisovateľovi v agónii prichádza František Mikloško a don Anton Srholec, ktorý sa niekde dočítal, že so zomierajúcim sa točí svet, a že je dobré sa ho dotknúť, aby sa ten kolotoč zastavil. „A ja som mal tú odvahu,spomína páter Srholec na máj roku 1989. Dotkol som sa mu ruky a otvoril oči a povedal: Odpustite, bratia. Zavrel oči. My sme odišli. Odišiel aj on.“
Tatarka, Jakoby. Obaja autobiografickí až-až. Ašpirovali na vstup do spoločenstva Arlequinov. „Tých, čo sa neboja…Ich sezónou sú fašiangy.“ Ako napísal Béla Hamvas: „Magický a paradoxný čas roka, keď sa ľudia prezlečú za bláznov. Odetí do masiek. A pod maskou je melanchólia. Robí ich veselým dieťaťom a chudobným v duchu.“ Svedčia o tom Jakobyho klaunovské plátna i Tatarkov planúci svätý oheň, podľa Valéra Mikulu s jednou tvárou známou – verejnou, druhou, ktorá bola či chcela byť neznámou. I Jakoby odkrýva, ako jeden z jeho vnútorných hlasov ubližuje tomu, čo chce kontrolovať nekontrolovateľné, jeho nepolapiteľný rozmach, jeho zraniteľnosť.
Niekoľko mesiacov pred smrťou, po dvadsiatich siedmich rokoch, Jakoby dokončil obraz Odpusť, Gizi, svoj zápas s démonom.Uprostred olejomaľby na maliarovej hrudi je skrytá hlava diabla. Z ľavého boku čnejú obrysy druhého démona v kontúrach munchovského výkriku, strachu. Istý zberateľ odfotografoval, ako sa maľba v priebehu rokov vyvíjala. Tak ako črty démonických postáv slabli, Jakobyho autoportrétna figúra sa rozjasňovala do zmierlivého úsmevu.
28. marca 1985 oslávil maliar Jakoby osemdesiate druhé narodeniny. Zostávalo mu prežiť posledných devätnásť strastiplných dní. V deň narodenín zomiera jeho milovaný Marc Chagall. „Tam, kde je láska, je všetko v poriadku,“ boli vraj posledné Chagallove slová. Je nepodstatné, či ich vyslovil v ruštine alebo po francúzsky. Jazyk lásky je, našťastie, univerzálny.
Porote ďakujem za udelenie vzácnej tatarkovskej ceny. Stane sa žiarivou ozdobou v Jakobyho umeleckom príbehu. Vám všetkým ďakujem za pozornosť.
