Vážení priatelia, dovoľte mi začať toto laudatio krátkou a trochu matnou spomienkou.
V mladších rokoch som dosť často cestoval do Košíc – najprv len zo súkromných, potom aj zo spoločenských a politických dôvodov. Kedysi v polovici alebo v druhej polovici deväťdesiatych rokov som bol znova raz v Košiciach, tentoraz ako prizvaný diskutér na jednom občianskom zhromaždení. Nespomínam si už, čo presne bolo jeho témou, ale som si istý, že jeho účastníkmi boli ľudia a priaznivci novembra ´89, ktorým nebolo ľahostajné, ako v tých čudných rokoch arogantní mocipáni kompromitujú ešte dosť čerstvý odkaz Novembra; na chvíľu som bol, skrátka, medzi Košičanmi, ktorí hľadali cesty, ako sa dostať z vtedajšieho marazmu.
Neviem už, ako sa to stalo, ale v ten večer po skončení zhromaždenia som sa ocitol v prívetivej domácnosti milej dámy a jej syna, jedného z organizátorov toho podujatia, mladého kultivovaného muža, ktorého som dovtedy osobne nepoznal, ale ktorého dobre poznali moji kamaráti, čo mi účasť na tom podujatí sprostredkovali. Pohostili ma, dobre sme si podebatovali, prenocoval som tam.
Ten mladý muž bol Daniel Liška, jeden z košických mužov Novembra.
Odvtedy uplynulo vari štvrťstoročie. Asi je to moja chyba, ale len teraz nedávno nad impozantnou knihou s jednoduchým názvom Jakoby. Retrospektíva som zistil, že onen môj niekdajší košický hostiteľ nie je vlastne nijaký veterinár, ako sa mi bol kedysi dávno predstavil, ale že je to naslovovzatý kunsthistorik, kompetentný znalec moderného výtvarného umenia a celkom osobitne košickej výtvarnej scény 20. storočia, človek znalý aj výtvarných techník a metód, a vôbec: vo všetkých ohľadoch človek zrejme skrz-naskrz múzický.
Na toto zistenie mi celkom postačil aj ten jeden artefakt, za ktorý sa dnes udeľuje Cena Dominika Tatarku, totiž práve monumentálna publikácia o reprezentatívnej a svojráznej postave slovenského výtvarného umenia Júliusovi Jakobym. O košickom maliarovi maďarskej národnosti, ktorý vo svojej existencii a vo svojej tvorbe výrečne stelesnil slovenské 20. storočie.
Precízne a s veľkou láskou k výtvarnému kumštu, k umelcovi aj k svojmu mestu publikáciu na vydanie všestranne pripravil Daniel Liška a Cena Dominika Tatarku za rok 2020 patrí práve jemu.
Uchopil námet, ktorý takrečeno visel vo vzduchu, ale ktorý sa zrejme konkrétne sformuloval až v prostredí košického Artfora, a stvárňoval ho s akríbiou skúseného editora, bibliografa, biografa, umeleckého historika i kritika a umeleckého publicistu v jednej osobe. Od galeristov, múzejníkov i súkromných zberateľov a vlastníkov z celého bývalého česko-slovenského štátu i z Maďarska zozbieral obrazovú dokumentáciu prakticky celého zachovaného výtvarného diela Júliusa Jakobyho, doplnil ju obrazovou dokumentáciou umelcových rodinných, životných a tvorivých prostredí, precíznymi popismi reprodukovaného výtvarného materiálu, vlastným rozhovorom s autorom Jakobyho sochárskeho portrétu Jurajom Bartuszom, prevzatými staršími i novšími reprezentatívnymi rozhovormi umelca a o umelcovi, najmä známym rozhovorom maliara so scenáristom Albertom Marenčinom, ktorý pôvodne vyšiel pod názvom Košický pustovník; všetko zaopatril aj sekundárnou literatúrou, filmografiou, prehľadom monumentálnych realizácií v architektúre, prehľadom výstavných aktivít s citátmi z katalógov, dôkladným Kalendáriom, poznámkovým aparátom, anglickým aj maďarským resumé…
Ako niekdajší knižný redaktor vo vydavateľstve Tatran a editor viacerých výtvarných a polovýtvarných knižných diel vydavateľstva (napríklad série Maliar a modelka alebo publikácie Veľká Morava) si vysoko cením tento editorský rozmer autorského angažmán Daniela Lišku na knihe o Jakobym. Cením si precíznosť, komplexnosť a systematickú dôkladnosť rukopisnej prípravy i konečnej knižnej realizácie, lebo si viem živo predstaviť rozsah prác a všetky prekážky, ktoré bolo treba zdolať, aby vznikla kniha požehnaná takou krásou, ako to vidíme tu.
V celom výkone, ktorý dal život tomuto dielu, je však prinajmenšom ešte jeden podstatný rozmer, a ten je autorský v najužšom zmysle slova: Daniel Liška je aj tvorcom dvoch samostatných statí o mozaikárskej a sakrálnej tvorbe umelca, a najmä je autorom veľmi pekne napísanej a obsažnej úvodnej eseje. Tá okrem iného implicitne definuje, a to s veľkým zmyslom pre široké všeobecno-historické a umelecko-historické súvislosti i pre rôzne intímne či kuriózne okolnosti, miesto výtvarníka Jakobyho pri sformovaní špecifickej kultúrnej identity dnešných Košíc ako mesta etnicky už síce prevažne slovenského, ale zároveň a našťastie – aj veľkou zásluhou košickej výtvarníckej komunity 20. storočia a Jakobyho osobne – ako mesta multikultúrneho či aspoň obdareného veľkým zmyslom pre multikulturalitu.
Nazdávam sa, že oba tieto súvisiace výkony – ten editorský i ten explicitne autorský – majú kvalitu, ktorá odobruje rozhodnutie poroty, že Cena Dominika Tatarku za rok 2020 právom patrí Danielovi Liškovi.
Ja mu k jeho výkonu i k získanej cene blahoželám.
