Dobrý podvečer.
Dostalo sa mi pocty, ktorou ma vážená porota Ceny Dominika Tatarku včlenila do dlhého radu doterajších laureátov. Cítim sa v tom rade zaslúžilých a vzácnych postáv nášho umeleckého a kultúrneho života trošku nenáležite a nesvoj. Ešte viac nesvoj sa cítim pri povinnosti niečo zmysluplné tu povedať, lebo niečo tu povedať je úzus, a tak to má byť. A uznávam, že nie je to len akási štatutárna a spoločenská povinnosť, ale že je to aj zdôvodnená a jasne definovaná intelektuálna výzva: lebo veď čo iné, ak nie toto, táto chvíľa a tento akt, majú byť vhodnou príležitosťou podumať trochu i o človeku, ktorého meno nesie udeľovaná pocta, podumať trochu o Dominikovi Tatarkovi.
Napriek tomu sa cítim nesvoj.
Prehupol som sa cez osemdesiatku a Tatarku som už dávno nečítal, a dávno som o ňom nepremýšľal. Okrem toho, v mojom veku mal už Dominik Tatarka štyri roky život za sebou…
Keď som sa skúmavo porozhliadal po knižnici, kde sú dnes veci, ktoré som kedysi mával rád, premýšľal som o nich, a aj som o nich občas písaval, na prvý raz som nič nezbadal. Nijaký Tatarka. Lenže všetci vieme, že knižnice žijú svojím tajným organickým životom, v ktorom knihy akoby po vlastných nohách a akoby riadené vlastnými zámermi putujú zhora nadol, zdola nahor, zo stredu na okraje, z okrajov do stredu, zozadu dopredu a spredu dozadu. Tatarkove diela som teda napokon našiel v druhých a tretích radoch políc, ale vlastne som nevedel, čo teraz s tým: čítať si v tých dnes vlastne už antikvárnych exemplároch znova – často aj po štyridsiatich-päťdesiatich a viac rokoch? Po všetkých tých literárnych aj životných skúsenostiach, ktoré som medzi tým nazbieral? Po všetkom tom, čo ja už viem, a Tatarka to nikdy nevedel, lebo nemohol, ba asi o tom všetkom ani netušil? Niečo sa vo mne vzpriečilo, a tak som sa rozhodol, že namiesto v Tatarkových knihách sa pohrabem vo svojej vlastnej hlave a chvíľu budem o tom Dominikovi len tak potichu premýšľať, že si ho znova vybavím v tých vzdialených a vzácnych chvíľach, keď som mohol s ním pobudnúť – či už naozaj, fyzicky, alebo len v predstavách a myšlienkach.
Keď som ho prvý raz stretol niekedy začiatkom leta 1962 v redakcii Kultúrneho života, kde som začínal redaktorčiť, mal som ho zaradeného v okruhu vtedajších literárnych mandarínov spolu napríklad s Kostrom, Karvašom, Lazarovou, Matuškom, Mináčom, Mňačkom a inými im podobnými. Zasadal s nimi vo výboroch, rečnil s nimi na konferenciách, besedoval s nimi na besedách, cestoval s nimi v delegáciách do zahraničia, nadväzoval súdružskú družbu tak ako oni…. Videl som ho ako jednu z veličín vtedajšej literárnej prevádzky, ale videl som na ňom aj to, že je predsa len akýsi inakší: nevyžarovali z neho prejavy vlastnej dôležitosti, nebolo v ňom nič fanfarónske ani arogantné, a v porovnaní s väčšinou zvyšných mi pripadal skôr akýsi až podozrivo plachý a zbytočne skromný. Okrem všelijakých príčinlivých režimistických hlúpostí mal už vtedy za sebou predsa len hodnotné veci: novely V úzkosti hľadania, románik Panna zázračnica, a onedlho mu vyšli Prútené kreslá a Démon súhlasu. Prestal som sa naň pozerať ako na režimovú literárnu veličinu, a pokúsil som sa ho uvidieť ako literárny problém; začal som ho takrečeno študovať a hľadať pramene jeho hĺbavosti, a na jar roku 1964 som o časti jeho diela napísal diplomovú prácu, pravdepodobne prvú, ktorá o ňom bola vôbec napísaná. Tá štúdia bola potom predmetom našich príležitostných debát a jedným z dôvodov, prečo mi v tom istom roku poskytol rozhovor pre Slovenské pohľady, ktorý neskôr knižne uverejnil pod názvom Sovo o súčasníkoch vo svojej poslednej povolenej knihe Proti démonom.
Úzkosť z osamelosti a úzkosť hľadania, ktoré nástojčivo tematizoval už vo svojej prvej knižnej zbierke, boli zaiste jednými z hýbateľov jeho povojnového príklonu k ideológii kolektivizmu ako nejakej radostnejšej alternatíve k úzkostným stránkam bytia; preto v šesťdesiatych rokoch bol Dominik Tatarka jedným z tých intelektuálov a umelcov, ktorí ani po strate starých kultových objektov a svojich predošlých efemérnych a falošných idolov nevzdali zápas a neboli ochotní ďalej žiť už aj bez akejkoľvek vonkajšej opory, ale cítili potrebu hľadať pod nohami nejakú pevnejšiu a bytostnejšiu pôdu a nejaké lepšie ukotvené opory svojho bytia. Niektorí sa navrátili k osvedčenej viere svojich otcov, no časť z nich – pokorená aj neskorým priznaním svojho vlastného zhrešenia začiatkom päťdesiatych rokov – objavila a prebudila v sebe takzvané národné cítenie; do veľkých hĺbok sa však pritom nedostávali, vystačovali si s obranou folklórnych tradícií a krajinných pamätihodností, starožitných národných rekvizít, kuriozít a stariny ako takej. Prípadne tvarovali nové kolektivistické mýty v novom, ale opäť raz krojovanom balení.
Tatarku však tradicionalistický národniarsky kolektivizmus len tak zľahka ovanul: on vŕtal a prenikal do väčších hĺbok. Viac očakával i nachádzal v učení cirkevných otcov, ale chcel vŕtať ešte hlbšie: chcel sa dozvedať, okolo čoho sa utvárali prastaré, praveké kultúrne formy, ľudské spoločenstvá, čo rituálne uctievali a čomu sa aj klaňali; zaoberal sa aj tým, či práve spoločné uctievanie, teda prejavovanie úcty, nebolo a nie je základom spoločenstiev a kultúr. Nie teda nenávisť, ale úcta. Nie zlo, ale dobro.
Tak som ho chápal ja.
Tuším, že v tom čase, niekedy v polovici šesťdesiatych rokov, sa tak trochu vzdialil zo spoločenstva literátov a primkol sa ku komunite výtvarníkov, ktorá mu poskytovala priamo fyzikálnu matériu k jeho kultúrnym predstavám o ľudských spoločenstvách, o spoločenskom obcovaní, o uctievaní. V ateliéroch pre seba objavoval drevené idoly a totemy, ochranné apotropné znamenia, obdivne glosoval výtvarné pokusy o rekonštrukciu mýtických svetov, ktoré sú ešte hlboko aj pod folklórom. Vydal sa na hľadanie archetypálnosti ako takej a jej lokálnych slovenských štruktúr a foriem – keď bolo treba vyplniť medzery, domestikoval si aj stredomorské antické archetypy a včleňoval ich do štruktúry svojich predstáv. Tak sa vracal napríklad ku kultúrno- sociálno-spoločenským funkciám rímskych penátov, ochranných božstiev rodov a rodín, a ich tvaroslovné stopy chcel vidieť a hľadal ich v slovenských ľudových artefaktoch i v tvorbe svojich sochárskych obľúbencov.
Súčasťou Tatarkových archetypálnych konštrukcií boli popri idoloch, totemoch, penátoch, aj masky – pre seba si vybral masku tzv. karpatského pastiera. Keď si ju skonštruoval, osvojil a navliekol, uzrel hádam samého seba v nejakej bytostnej podstate, zakotveného v konkrétnom priestore, uzrel sa ako nositeľa čohosi rudimentálneho, prastarého, bytostného; myslím si, že sa chcel vidieť v maske zemitého člena jedného konkrétne situovaného výhonku univerzálneho ľudského spoločenstva. Ešte hlbšie pod archetypmi a archetypovosťou ležali samozrejme problémy identity.
Tieto hľadačské záujmy, ktoré odhliadali od efemérnych vecí každodennej spoločenskej prevádzky, a chceli sa prekopávať k podstatám, k základným otázkam existencie, vyraďovali Dominika Tatarku z dobových pragmaticky alebo aj idealisticky vedených politických zápasov – nezúčastňoval sa explicitne politických sporov, a napríklad na politicky prelomovom zjazde Zväzu československých spisovateľov v júni 1967 vôbec neprehovoril. Len sa nechal opätovne zvoliť do predsedníctva Zväzu.
V tých končiacich šesťdesiatych rokoch som ho často stretával v budove Kultúrneho života, kde bola aj redakcia Slovenských pohľadov, a kde ako vydavateľská korektorka pracovala jeho manželka, pani Viera – občas si posedel a podebatoval aj u nás v redakcii Pohľadov. 21. augusta 1968 som ho v budove stretol znova – bol rozčúlený ako všetci ostatní, a v redakcii Kultúrneho života deponoval krátky text so svojím osobným protestom proti okupácii. Vychádzali sme spoločne na ulicu, ktorú v tej chvíli práve zapĺňal sprievod študentov smerom od univerzity. Vo vchode budovy pobadal a spoznal Tatarku jeden z pochodujúcich, istý Štefan Zelenák, asistent na histórii. Chytil ho pod pazuchu, včlenil do sprievodu, a Dominik Tatarka odkráčal v ústrety svojmu ďalšiemu osudu v spoločenstve demonštrantov.
Na Námestí SNP boli v tom čase ešte pozostatky po pamätníku J. V. Stalina: oblúkovité schody a podstavec odstránenej sochy. Keď som tam o nejakých dvadsať minút neskôr prišiel, videl som pod podstavcom dav zhromaždených demonštrantov, a na Stalinov podstavec sa práve driapal spomínaný Zelenák, ktorý za sebou ťahal Tatarku – chytil ho potom za ruku ako víťazného boxera, predstavil ho davu a vyzval ho, aby niečo povedal. Ľudia samozrejme dychtivo čakali na akési slová, ktoré ich vykúpia z momentálnej biedy, keď od Tatra banky mierili na dav guľomety z obrnených vozidiel sovietskej armády. Tatarka najprv niečo recitoval z Chalupku, potom s ostatnými spieval hymnu, a potom zajakavo vysvetľoval kúsok zo svojich fixných ideí, že totiž až všetko zlé pominie, slovenský národ musí postaviť panteón svojim predkom…
Nebola to reč, akú očakávajú ľudia pod tribúnou, nebola presne do tej chvíle a pre ten dav; človek pri mne sa napríklad zmätene spýtal okolostojacich: čo to vraví? Nuž… všetci sme boli toho dňa v šoku, a Dominik tiež. Fotografia z toho Stalinovho podstavca, na ktorej sa tiesni nejakých desať ľudí a Tatarka so Zelenákom zatínajú päste smerom k nebu, vyšla však o pár dní na titulnej strane nemeckého Spiegla, a od tej chvíle bol z nášho zádumčivého spisovateľa úhlavný nepriateľ nového okupačného režimu. Patrí sa dodať, že z dotyčného Zelenáka sa stal popredný normalizátor na univerzite – a keď ho November 1989 z fakulty vyniesol, pohodlne pokračoval ako profesor na policajnej akadémii. Tak to tu chodí.
Otvorene povedané: nebolo toho veľmi veľa, čo by bol musel pred normalizačnými komisármi zo svojej dovtedajšej činnosti odvolávať – ale on neodvolal ani to málo; stvrdol ako niektoré horniny, čo sa pod tlakom zmenili na skaly. Časom sa včlenil do okruhu ľudí s podobným osudom a postojom, a oni si ho obľúbili aj s jeho archetypovým návlekom a či maskou „karpatského pastiera“. Možno práve v tom pestrom spoločenstve, ktoré jeden z jeho členov pomenoval „alteratívnou polis“, našiel svoju dlho hľadanú identitu.
To však ja už neviem posúdiť.
Nepatril som do toho spoločenstva, len som ho zdiaľky obdivoval, a vedel som, že má pravdu, a že raz na tú pravdu dôjde. A keď sa to stalo, bolo mi ľúto, že ja pri tom som, a Dominik Tatarka už nie. Jeho hĺbavý duch však aj v tých dňoch a mesiacoch sprevádzal moje kroky o kroky mojej generácie, a dúfam, že to robí stále. Ďakujem za pozornosť.
Nositelia Ceny Dominika Tatarku od roku 1994:
