Úlohu rozprávať o ocenení Alty Vášovej som prijala s bázňou.
Podobnú bázeň som cítila aj pri organizovaní zhromaždení a ostatných aktivít Za slušné Slovensko. Ako veľmi nám šlo o dôstojnosť, nádej, o to vyjadriť podstatné, slušne, ale nekompromisne. A v tomto bode to do seba – snáď – zapadlo. Alta Vášová vyjadruje podstatné – slušne, ale nekompromisne. Tomu rozumiem. A jej kniha „Odlety“ sa končí tam, kde sa Za slušné Slovensko začalo – vraždou zasnúbených.
„Odlety“ sú krásne fragmentárnym dielom. Sú papierovými rozhovormi, lúčením, zmierovaním. Občas prenikavo ostré, inokedy útešne zmierlivé. Sú príbehom i poéziou. Kladú otázky, znepokojivé, dôkladné až intímne. Odpovede nevnucujú – ale vo svojom hutnom texte ponúkajú pomedzi strohé, precízne formulácie toľko priestoru na zamyslenie, až sa človeku občas zakrúti hlava.
Dokázať osobnú skúsenosť premeniť na všeobecnejšie platné ak nie priamo pravdy, tak snáď aspoň nie vyslovene na lži, to vie kadekto. Dokázať tak spraviť s porozumením pre kontext, s ochotou počúvať a vôľou učiť sa – stále a navždy – to už je zložitejšie. A dokázať to spraviť tak, aby z výsledku bolo cítiť úctyhodnú pokoru a napriek všetkému nie cynizmus, ale predsa len láskavosť – to už je skutočný kumšt.
Je nesporným umením dokázať málom povedať veľa. Kniha „Odlety“ je zradne útla, neupozorňuje formou na svoj skutočný obsahový rozsah. Nepripraveného čitateľa môže takmer zaskočiť; spočiatku ma pri čítaní dokonca prepadla obava, že sa v lese jej presne odmeraných, umne naformulovaných viet takmer strácam – len aby som si uvedomila, že je to práve naopak. Že sa nachádzam. Že nás nachádzam.
Ak som týmito slovami príliš osobná, ospravedlňujem sa. Nedá sa mi však nebyť. Aj kniha Alty Vášovej je osobná, v tom najlepšom slova zmysle. Je vrúcna do takej miery, že ma trochu prekvapuje, že pri čítaní z nej sa pred ústami netvorí para ako pri dýchaní v mrazivé ráno. A že tých mrazivých rán je. Ďakujeme za to hrejivé v nich.
Nositelia Ceny Dominika Tatarku od roku 1994:
